11.03.2026 19:00 Kysuce sú krajom rozhľadní. Takmer každý výraznejší kopec v Javorníkoch či Kysuckých Beskydách zdobí drevená veža, ktorá ponúka výhľady za odmenu. My sme si pre náš halloweensky výlet vybrali tú najstaršiu a podľa mnohých najsympatickejšiu – Mikovčákovu rozhľadňu na vrchu Kamenité. 🧭 Z Turkova „na inštinkt“: Cesta hore Náš okruh sa začal v obci Turzovka, konkrétne v časti Turkov . Ak sa sem vyberiete autom, parkovanie v úzkych uličkách Turkova vyžaduje trochu kreativity a tolerancie domácich. Hoci sme zo začiatku turistickú značku hľadali márne, Kysuce nás naučili jedno: dôveruj inštinktu a choď hore. * Lúky a osady: Prvé metre cez lúky nad osadou nás odmenili tými najkrajšími jesennými výhľadmi. Slnko vyťahovalo farby z listnatých lesov a cesta ubiehala v dokonalej pohode. Nemedovníková chalupa: Cesta lesom nás priviedla k luxusnej horskej chate, ktorá v opustených kopcoch pôsobila ako zjav. Práve tu sme konečne narazili na žltú turistickú značku, ktorá potvrdila, že náš smer je správny. 🔭 Vrch Kamenité Po krátkom lesnom stúpaní sa pred nami otvorili lúky vrcholu Kamenité. Okrem dreveného prístrešku tu stojí malá, ale mimoriadne fotogenická Mikovčákova rozhľadňa. Najstaršia na Kysuciach: Postavená v roku 2005 rodinou Mikovčákovcov, dnes patrí k ikonám regiónu. Výhľady: Napriek svojej nízkej výške ponúka za dobrého počasia panorámu, ktorej dominujú Javorníky a Beskydy. My sme mali šťastie – vďaka ostrej jesennej viditeľnosti sa nám na horizonte ukázali aj Vysoké Tatry. 🎃 Halloweensky horor v opustenej chate Aby sme sa nevracali tou istou cestou, zvolili sme trasu po červenej značke smerom na Dlhú nad Kysucou. Práve tu nás čakala reportážna časť dňa. Mimo značky, ukrytá v hustom lese, stojí rozpadnutá chata. Vybité okná, myšami ohlodané matrace a dvere obtočené reťazou – ideálne kulisy pre hororový film. Pre naše deti sme tu ukryli „halloweensky poklad“ v podobe strašidiel a tekvíc. Strach v očiach pubertiakov a následný smiech bol tou najlepšou bodkou za výstupom. 🚌 Návrat do Turkova Zostup z chaty do Dlhej nad Kysucou bol „kysuckou klasikou“ – cestou-necestou cez šmykľavý terén pod vedením nášho neomylného vodcu. Do civilizácie sme sa však dostali v poriadku. Logistický tip: Z Dlhej späť do Turkova vedie asfaltka. Ak budete mať šťastie ako my, „stopnete“ si miestny autobus, ktorý vás odvezie priamo k autu U Valčuhov. 📥 Výlet na Kamenité Trasa: Turzovka – Kamenité – Dlhá nad Kysucou – Turkov. Dĺžka: 11,5 km . Náročnosť: Nenáročná . Čas: cca 4 hodiny pohodovým tempom. Zaujímavosť: Mikovčákova rozhľadňa je najstaršou vyhliadkovou stavbou na Kysuciach. 💡 FAQ: Čo treba vedieť pred cestou? Dá sa k rozhľadni dostať aj s kočíkom? Priamo z Turkova po kysuckých lúkach je to náročné, ale zo smeru od Dlhej nad Kysucou vedie spevnená cesta, ktorú by športový kočík pri troche snahy mohol zvládnuť. Je trasa značená? Áno, cez Kamenité prechádza hrebeňová červená značka a žltá značka z Dlhej nad Kysucou. V osadách však značenie občas chýba, preto odporúčame offline mapu. Kedy je najlepší čas na návštevu? Jednoznačne jeseň. Kysucké "vrchárske" osady a roztrúsené chalupy v kombinácii s farebnými lesmi vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Príspevok Mikovčákova rozhľadňa na Kamenitom: Jesenná idylka a halloweenske dobrodružstvo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
10.03.2026 23:30 Zimná Muránska planina je jeden z mála výnimočných kútov Slovenska, kde sa netreba obávať davov turistov. Kto ju však už raz navštívil, rád sa sem vracia. Krásna je na jar, nádherná v lete, jedinečná na jeseň. Aká je však v zime? To sme sa vybrali zistiť do zasneženého ticha gemerského krasu. Samozrejme. Muránska planina je v komunite bežkárov považovaná za jeden z posledných „skrytých rajov“. Na rozdiel od Tatier alebo Kremnických vrchov tu nenájdete davy, ale o to autentickejší zážitok v bielej divočine. A bežkársky raj. 🎿 Bežkárske magistrály Muránskej planiny Hoci Planina nemá desiatky kilometrov strojovo upravovaných stôp s manšestrom, jej náhorné plošiny a lesné cesty sú vďaka stabilnej snehovej pokrývke a miernemu reliéfu ideálne pre backcountry bežkovanie. 1. Javorinka – Veľká lúka Toto je „povinná jazda“ pre každého bežkára. Trasa kopíruje lesnú cestu, ktorá sa v zime neposypuje. Charakter: Takmer úplná rovina, široká stopa. Vzdialenosť: cca 5 km . Pre koho: Ideálne pre rodiny, začiatočníkov a „kochačov“. Zážitok: Prejazd zasneženou Veľkou lúkou okolo žrebčína s pasúcimi sa koňmi. 2. Okruh okolo Fabovej hole Trasa začína v sedle Zbojská alebo v sedle Burda. Charakter: Náročný horský terén s výraznejším stúpaním. Vzdialenosť: 10 – 15 km podľa zvolenej slučky. Zážitok: Divoká príroda Veporských vrchov a prechod popod najvyšší vrchol planiny. 3. Z Muránskej Huty na Veľkú lúku Alternatívny prístup na planinu. Charakter: Prudké počiatočné stúpanie , ktoré vás však odmení rýchlym dosiahnutím náhornej plošiny. Poznámka: Vyžaduje si viac kondície pri výšľape, no prepojenie na Piesky je odtiaľto veľmi rýchle. 4. Prepojovacia trasa Piesky – Muránsky hrad Ak je dostatok snehu, dá sa na bežkách dôjsť až k chate Zámok. Charakter: Úzka lesná cesta, mierne zvlnená. Zážitok: Príchod pod hradné bralo na lyžiach má neopísateľnú atmosféru. 💡 Praktické info pre bežkárov: Úprava stôp: Trasy sú zväčša prešľapané turistami alebo udržiavané prejazdom lesnej správy . Nečakajte profesionálnu stopu na korčuľovanie, skôr klasiku a dobrodružný skialp-light. Požičovne: Priamo na planine požičovne nie sú. Výstroj si treba priniesť vlastnú alebo si ju požičať v neďalekom Telgárte či Brezne. Občerstvenie: V zime je jedinou istotou vlastná termoska. Chata pod hradom a koliba na Zbojskej sú záchranné body, no na samotnej planine bufet nenájdete. Zo sedla Javorinka do kráľovstva ihličnanov Naším východiskovým bodom je horské sedlo Javorinka, ležiace na spojnici medzi Červenou Skalou a Revúcou. Cesta zo sedla je široká a v zime udržiavaná bez posypu – slúži totiž ako životodarná spojka pre žrebčín na Veľkej lúke. Vďaka tomu je zimná Muránska planina ideálnou a technicky nenáročnou trasou pre peších aj bežkárov. Prechod lesom po asi štyri kilometre dlhej rovnej ceste by sa mohol zdať monotónny, no opak je pravdou. Na malebnosti sa podieľa hustý porast ihličnanov, ktoré príroda úhľadne vytvarovala do zimných sôch. Nie je možné, aby vás nudila cesta, cez ktorú znenazdajky ladne prebehne päť mladých sŕn a zastane v hlbokom lese, aby ste si ich mohli v tichu poobzerať. Mokrá poľana: Keď ujo mráz nešetrí cukrom Postupne sa dostávame k prameňu na Mokrej poľane. Toto územie, vyhlásené za prírodnú rezerváciu v roku 2000, chráni vzácne podmáčané lesné a lúčne spoločenstvá. V zime už nepochybujeme o tom, že celú planinu niekto oblial cukrovou polevou a cukrom pritom vôbec nešetril. Čistiny, ktoré v lete pestro zakvitajú, teraz zdobí krištáľová inoväť. Cestou cez bukový les sa nám cez „okienko“ medzi vetvami ukáže na protiľahlom kopci historická budova kaštieľa v polorenesančnom slohu. Je to zrekonštruované zimné sídlo bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý si tento kraj zamiloval pre jeho divokosť a bohatú flóru. Dnes budova slúži liečebni Predná Hora. prameň Mokrá Poľana Predná hora Muránska Huta Piesky a snehové bojové pole na Veľkej lúke Cez rázcestie Pod Skalou sa dostávame na legendárnu Veľkú lúku. Tu nás víta symbol planiny – Norik muránskeho typu. Chov polodivokých koní vo voľnej prírode je unikátom, ktorý pomáha udržiavať lúčne spoločenstvá pred zánikom. V zime sa však Veľká lúka mení na bielu tortu. Asfaltka je pod snehom a my, pešiaci, volíme štýl „bocian v mláke hľadá žabu“. Brodenie čerstvým prašanom má svoje čaro, no lúka akoby nemala konca. Jej rovina v dobe SNP slúžila ako poľné letisko pre zásobovanie partizánov – spomíname na odvážnych chlapov v horách a hrdinsky bojujeme s bielou pokrývkou až na západný okraj zvaný Piesky. Práve tu sa nachádza jedno z mála miest na planine, kde je povolené stanovať, pravdaže, za prísnych pravidiel. Muránsky hrad: Monumentálna história na vápencovom brale Od Pieskov nás chodník na okraji prírodnej pamiatky Šiance vedie k sedielku Cigánka. Tu stojí chata Zámok, pôvodne Coburgovská horáreň. Od nej nás delí už len strmých 100 výškových metrov k jednému z najvyššie položených hradov na Slovensku . Hrad Muráň vznikol v 13. storočí na ochranu cesty z Gemera na Liptov. Jeho dejiny sú písané menami, ktoré dodnes rezonujú: Matej Bašo: Lúpežný rytier, ktorý na hrade razil falošné peniaze a ktorého povesť dodnes žije v porekadle „Dobašuješ ako Bašo“. Mária Széchy: Legendárna „Muránska Venuša“, udatná a krásna majiteľka, ktorá hrad urputne bránila tri roky pred cisárskymi vojskami. Rod Coburgovcov: Poslední majitelia, ktorí hrad vlastnili až do roku 1945 a zaslúžili sa o rozmach celého panstva. Dnes je hrad zrúcaninou, no jeho areál je fascinujúcim miestom pre hĺbavého turistu. Nájdete tu základy gotického paláca, protitureckú baštu aj hradnú studňu, ktorú speleológovia čistia do hĺbky 35 metrov v nádeji, že raz dosiahnu jej dno. Muránsky hrad rozhľadňa Muránsky hrad Vstupná brána Muránsky hrad Muránsky hrad 🎭 Temná história: Éra lúpežného rytiera Mateja Bašu V roku 1535 sa hradu zmocnil Matej Bašo a premenil ho na postrach celého Horného Uhorska. Jeho pôsobenie bolo také intenzívne, že v slovenskom jazyku zanechalo trvalú stopu. Ľudová slovesnosť: Dodnes sa na Slovensku používa prirovnanie: „Dobašuješ ako Bašo“, čo znamená neslávne skončiť po nekalých činoch. Zbojnícke výpravy: Bašo nepoznal zľutovanie. Vypálil Levoču, Dobšinú a neváhal zničiť ani kartuziánsky kláštor na Kláštorisku. Falošné mince: Priamo v hradných útrobách zriadil nelegálnu mincovňu, kde razil falošné peniaze. Koniec tyrana: V roku 1549 hrad dobyli cisárske vojská pod vedením Mikuláša zo Salmu. Bašo bol popravený. 🌹 Muránska Venuša a tajomné sprisahania Zlatý vek Muráňa je spojený s rodom Séčiovcov a jednou z najzaujímavejších žien slovenskej histórie – Máriou Séčiovou. „Volali ju Muránska Venuša – nebola len legendárne krásna, ale aj neobyčajne udatná. Keď po smrti manžela Františka Vešeléniho obvinili z účasti na proticisárskom sprisahaní, hrad bránila proti presile cisárskych vojsk neuveriteľné tri roky .“ Výhľady z Cigánky: Odmena par excellence Vrcholové bralo Cigánka poskytuje z vyhliadkových plošín luxusnú odmenu. Z južnej vyhliadky sledujeme masív Poludnice a Stolické vrchy. Názov brala pripomína povesť o nevernej cigánke, ktorú žiarlivý hradný kapitán zhodil do priepasti. Dnes je to prísna rezervácia chrániaca lykovec muránsky – rastlinu, ktorá nerastie nikde inde na svete. Zo severnej vyhliadky sa ticho pozeráme do údolia muránskej tektonickej línie. Za Šiancami sa schováva Kráľova hoľa, dnes ukrytá v zimnej oblačnosti. Stolické vrchy Slovenské rudohorie Poludnica 🔍 Vedeli ste? Strategická pevnosť: Muráň bol navrhnutý tak, aby poňal obrovské zásoby potravín a materiálu. Vďaka polohe na strmom brale a dômyselnému opevneniu bol vo svojej dobe takmer nedobytnou pevnosťou. Biela stopa histórie: V areáli nájdete aj fragmenty starých maštalí a stajní, ktoré sú dnes symbolicky bielené, aby pripomínali pôvodný hospodársky život hradu. Archeológia: Nedávne výskumy odhalili nielen základy gotického paláca, ale aj cenné poznatky o každodennom živote vojakov a šľachty v čase obliehania. Zimná Muránska planina Vraciame sa tou istou cestou pod Javorinku. Na okraji Veľkej lúky začína opäť snežiť a deň sa kráti. Celková trasa nám zabrala 5 hodín čistého času, no zážitok z "bocianieho" pochodu snehom a dotyk s kamennou históriou v nás ostane oveľa dlhšie. Bol to krásny deň na prekrásnom mieste, kde čas odvial veľmožov, no nechal nám tichého svedka – kameň a sneh. ❄️ Často kladené otázky pred zimnou túrou Dá sa na hrad Muráň dostať aj v zime? Áno, hrad je prístupný celoročne. Najpohodlnejšia zimná trasa vedie zo sedla Javorinka, pretože má minimálne prevýšenie. Treba však počítať s tým, že na samotnom hradnom brale môže byť sneh vyfúkaný alebo zľadovatený, preto buďte na vyhliadkach opatrní. Je zimná Muránska planina vhodná pre bežkárov? Muránska planina je v zime bežkárskym rajom. Trasa Javorinka – Veľká lúka je ideálna pre rekreačných bežkárov, pretože kopíruje širokú lesnú cestu bez prudkých zjazdov. Uvidím na Veľkej lúke kone aj v decembri či januári? Muránska planina je v zime bežkárskym rajom. Trasa Javorinka – Veľká lúka je ideálna pre rekreačných bežkárov, pretože kopíruje širokú lesnú cestu bez prudkých zjazdov. Je v zime otvorená chata Zámok pod hradom? Chata Zámok slúži primárne ako turistická ubytovňa. Jej prevádzka v zime býva obmedzená, preto sa nespoliehajte na predaj občerstvenia a radšej si vezmite teplý čaj v termoke i jedlo so sebou. Môžem v národnom parku stanovať? Stanovanie je povolené len na vyhradených miestach, napríklad v lokalite Piesky na západnom okraji Veľkej lúky. V zime je to však zážitok len pre skúsených outdoorových nadšencov s adekvátnou výbavou. 📋 Technické zhrnutie zimnej trasy Východisko: Sedlo Javorinka Cieľ: Muránsky hrad Vzdialenosť: cca 18 km Časová náročnosť: 5 – 6 hodín Vhodná výbava: Bežky alebo nepremokavá vysoká obuv, vrstvené oblečenie, v prípade zľadovateného terénu na hrade aj turistické nesmeky. 💡 Tip na záver Ak sa na planinu vyberiete po čerstvom snežení, pripravte sa na to, že prešľapávanie stopy na Veľkej lúke vám zaberie dvakrát viac času než v lete. Odmenou vám však bude absolútne ticho a krajina, ktorá vyzerá ako z rozprávky o Mrazíkovi. story, photo: Emília Hamráková Príspevok Zimná Muránska planina: Rozprávkový svet pre bežkárov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
10.03.2026 23:30 Sú miesta, ktoré majú v zime neopísateľné čaro. Náučný chodník Jakuba Surovca a Zbojská medzi ne rozhodne patrí. Leží na hlavnom hrebeni Veporských vrchov na hranici Brezna a Rimavskej Soboty. Väčšina ľudí sem príde za vôňou halušiek z miestnej koliby, no skutočný poklad sa ukrýva len kúsok od parkoviska – v rokline, kde sa rodia ľadopády a zbojnícke legendy. 🧭 Náučný chodník Jakuba Surovca Rozhľadňa v sedle Zbojská Chodník Jakuba Surovca Je ako malý Slovenský raj. Ak hľadáte trasu, ktorá vás nebude nudiť ani minútu, Náučný chodník Jakuba Surovca je trefa do čierneho. Tento okruh vás prevedie cez rozhľadňu, jaskyne a divokú roklinu. 🔭 Štart: Rozhľadňa a zbojnícky fotopoint Túra sa začína pri drevenej rozhľadni nad sedlom. Neobíďte ju – vo vnútri nájdete zaujímavú expozíciu a hneď vedľa sochu samotného legendárneho zbojníka Jakuba Surovca. Odtiaľto zídete lúkami do lesa, okolo malej jaskyne na Remete až k potoku. Pozor na blato: Úsek pod Remetiskom býva po dažďoch a odmäku poriadne blatistý. Ideálne je prísť, keď poriadne mrzne. 👹 Čertova dolina: Ľadové divadlo v koryte potoka Tento úsek býva blatistý Čertov most Najkrajší úsek prichádza po podídení hlavnej cesty a železničného Čertovho mosta. Prírodná rezervácia Čertova dolina vám pripomenie tiesňavy Slovenského raja. Zimná výzdoba: Koryto potoka Furmanec vytvára v mrazoch neskutočné ľadopády, cencúle a zamrznuté kaskády. Zaistená cesta: Trasa vedie priamo korytom, nájdete tu rebríky a istiace pomôcky. V zime si dajte pozor na poľadovicu! 🥟 Odmena v Sedle: Halušky a legendárne buchty Po zhruba 2 až 3 hodinách sa chodník stočí späť k salašu. A tu prichádza tá najlepšia časť: Koliba Zbojská: Poctivé halušky, pirohy alebo baranina, ktoré po zimnej túre chutia dvakrát tak dobre. Legendárne buchty: O pár metrov ďalej nájdete slávne muránske buchty. Či už makové, lekvárové alebo tvarohové, plnka je tak bohatá, že jedna vám stačiť nebude. 📸 Tip pre „auto-turistov“: Ľadopád Tesná skala Ak cestujete zo Zbojskej smerom na Tisovec, majte oči na stopkách. Priamo pri ceste sa v zime vytvára monumentálny Ľadopád Tesná skala. Je to jedna z najfotogenickejších zimných lokalít v regióne, ktorú uvidíte priamo z okna auta. 📍 Čo ešte vidieť v okolí? Ak vám okruh Jakuba Surovca nestačil, okolie Brezna a Tisovca ponúka ďalšie skvosty: Z Brezna: Druhá najvyššia vyhliadková veža na Slovensku a mega lavička na Pohanskom. Zo Zbojskej: Výšľap na Fabovu hoľu alebo k útulni v sedle Burda. Z Tisovca: Ostrý výstup na Hradovú s náučným chodníkom. 📥 Okruh Jakuba Surovca Východiskový bod: Sedlo Zbojská Dĺžka: 5 km Čas: 2 – 3 hodiny Náročnosť: Stredná Vhodné pre deti: Áno , v zime s opatrnosťou. Príspevok Náučný chodník Jakuba Surovca: Zbojnícke dobrodružstvo v sedle Zbojská zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
10.03.2026 16:45 Muránska planina nie je len domovom sysľov a divokých koní. Je to krajina krasových jaskýň, dychberúcich výhľadov a hradu, ktorý sa dotýka nebies. Či už hľadáte nenáročnú rodinnú prechádzku, poriadny MTB výšľap alebo romantiku v horskom vlaku, tento kút Slovenska vás dostane. NP Muránska planina: turistika, cyklotrasy. 🧭 Základné info o regióne Národný park Muránska planina patrí k našim najmladším, no zároveň najzachovalejším parkom. Rozprestiera sa na pomedzí Horehronia a Gemera. Najvyšší bod: Fabova hoľa Zaujímavosť: Viac ako 250 jaskýň a unikátny chov polodivokých koní na Veľkej lúke. 🏰 Hrad Muráň Muráň je tretí najvyššie položený hrad na Slovensku. Zrúcanina hradu Muráň stojí na skalnom brale Cigánka . Výhľady z hradných múrov na Kráľovu hoľu a Stolické vrchy patria k tým najlepším, aké u nás nájdete. Ako sa dostať na hrad? Z obce Muráň : Po náučnom chodníku . Cesta trvá cca 1,5 – 2 hodiny. Je to strmšie, ale náučné tabule vám spríjemnia prestávky. Zo Sedla Javorinka : Ak chcete ušetriť výškové metre, začnite v sedle Javorinka . Po modrej značke cez Veľkú lúku je to takmer rovina. Ideálne pre rodiny s deťmi. Z Prednej hory: Príjemná trasa od rekreačného areálu cez chatu pod hradom. 🐹 Živé symboly planiny: Sysle, Noriky a Veľká lúka Muránska planina je jedno z mála miest v Európe, kde sa divoká príroda doslova dotýka ľudí. Ak hľadáte zážitok, na ktorý deti nikdy nezabudnú, toto sú vaše povinné zastávky: 🌻 Sysľovisko Biele vody Lúka plná sysľov Objavte najväčšiu kolóniu sysľov na Slovensku. Nachádza sa hneď za obcou Muráň smerom na Prednú horu. Vďaka pomoci ľudí sa tu sysľom darí natoľko, že stratili plachosť a jedia priamo z ruky. Sezóna: Sysle sú aktívne približne od marca do konca septembra . Čím kŕmiť: Ideálne slnečnicou, jablkom alebo mrkvou. Vyhnite sa pečivu! Tip: Zaparkovať sa dá na malom odstavnom parkovisku priamo pri ceste, odtiaľ je to k sysľom len pár metrov. 🐎 Norik muránskeho typu Norik muránskeho typu Na rozľahlej Veľkej lúke môžete stretnúť stáda polodivokých koní. Ide o unikátne plemeno Norik muránskeho typu, špeciálne vyšľachtené na ťažkú prácu v lesoch. Voľný chov: Kone sú vonku celoročne. Pohľad na cválajúce stádo na horskej lúke pôsobí ako scéna z filmu o divokom západe. Rešpekt: Noriky sú pokojné, ale sú to silné zvieratá. Nepribližujte sa k nim príliš blízko a nekŕmte ich – majú vlastný režim a prirodzenú potravu. 🏗️ Veľká lúka – Piesky Toto miesto nie je len „pastvinou“. Je to historická križovatka, kde počas SNP fungovalo poľné letisko. Dnes je to ideálny bod na piknik a kľúčový rázcestník pre turistov mieriach na hrad alebo smerom na Studňu. Hostinec pod Muráňom Veľká lúka Ak idete na Muráň, odporúčam tento „Zvierací okruh“: Ráno sa zastavte na Bielych vodách nakŕmiť sysle . Presuňte sa do obce a vyšliapte si to na Veľkú lúku pozrieť kone. Z lúky je to už len 20-30 minút pohodlnej chôdze na Hrad Muráň. 🥾 Najlepšie turistické trasy na Muráni 1. Hrdzavá dolina Jedna z najdlhších a najkrajších dolín NP. Čakajú vás tu skalné veže, tiesňavy a absolútny pokoj. | 🟦 Modrá | 3:30 h jednosmerne. Krasové útvary a totálne ticho. Trasa: Muráň – Hrdzavá dolina – Nižná Kľaková . 2. Hrebeňovka z Tisovca na Hradovú Tento vápencový hrebeň nad Tisovcom ponúka „alpské“ pohľady. Uvidíte odtiaľto celú panorámu Veporských vrchov aj Nízke Tatry. | 🟦 Modrá / 🟡 Žltá | 3:00 h. Alpské výhľady nad mestom. 3. Martinova dolina Nachádza sa v južnej časti a je považovaná za skrytý klenot. Prístup je zo samoty Paseky . Pozor, autobusy tu stoja len na znamenie/dohodu! 4. Fabova hoľa | 🔴 Rudná magistrála | Najvyšší bod planiny . Pozrite si tiež 👉 Najkrajšie túry okolo Muráňa 🚴 Muránska planina na bicykli Kameňolom Červená skala MTB Muránska planina Chata pod hradom Pre MTB nadšencov: Zelený muránsky okruh Trasa: Červená Skala – Veľká lúka – Muránsky hrad – Javorinka – Šumiac – Červená Skala. Parametre: Cca 66 km, náročný terén, nespevnené cesty, nádherné srtúpania. Pre „žiletkárov“ Muránska planina ponúka kvalitný asfalt s minimálnou premávkou: Veľký okruh : Brezno – Tisovec – Muráň – Červená Skala – Heľpa – Brezno. . Horské prémie: Výšľap z Muráňa na Prednú horu alebo do sedla Javorinka preverí vaše pľúca. 🚂 Zážitok na koľajniciach: Ozubnica a viadukty Región je rajom pre milovníkov železníc. Zubačka Tisovec – Zbojská: Jediná ozubnicová trať v Európe s parnou prevádzkou normálneho rozchodu. Telgártska slučka: Viadukty a špirálový tunel sú technické divy sveta, ktoré musíte vidieť. Sedlo Zbojská Červená skala Telgárt MTB 🧀 Kde sa ubytovať a najesť? Salaš Zbojská: Absolútna klasika. Ubytovanie v štýle zbojníckeho dvora, domáce syry a legendárne buchty. 👉 Viac o salaši Zbojská Predná hora: Wellness po túre a vlastný pivovar s pivným špeciálom, ktorý po celodennom výlete chutí priam zázračne. 👉 rekreačný areál Predná hora Chata pod Muránskym hradom: Možnosť občerstvenia priamo pod hradnými múrmi. Ďalšie tipy na výlety Prameň Hronu Dobšinská ľadová jaskyňa Chmarošský viadukt Kráľova hoľa Telgártska slučka, Chmarošský viadukt Dobšinská ľadová jaskyňa Prameň Hronu a jeho meandre Horehronský Route 66 Sedlo Zbojská a chodník Jakuba Surovca v zime Tiesňava Čertova roklina Túra z Tisovca na Tŕstie za vzácnymi rašeliniskami Náučným chodníkom na Hôrke a Prielomom Muráňa ⚠️ Bezpečnostné upozornenie Muránska planina je skutočná divočina. Medvede: Stret s medveďom je tu reálny. Odporúčame pohybovať sa po značkovaných chodníkoch a dávať o sebe vedieť . Signál: V dolinách často chýba signál mobilných operátorov. Majte so sebou papierovú mapu alebo offline mapy v mobile. Príspevok Muránska planina: turistika, cyklotrasy. Sprievodca najdivokejším národným parkom Slovenska zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
09.03.2026 20:45 Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury. Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ. 10:00 Kaplnka sv. Imricha Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX . V tichu, v strede role, v očakávanom stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ. Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy. Oltár vykradnutý Hrobka vyjkradnutá Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola. Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti. 10:21 Lužany a high-end skládky O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať. Pěti psy Lužany high-end skládky Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE. Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú. Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate. 10.50 Obsolovská estetika Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem. Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream. Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné. Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom. 11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy Stopka ako biznis Stanica vďaka EU fondom už dnes opravená Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty. Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme." Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu. 12:10 Krtovce a ľadová nirvána Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam. 12:30 Smer Vozokany A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou. Kaplnka najsvätejšieho spasiteľa Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil. 13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. Hajnoveský kaštieľ Park kuriva Hanoveský park už vyrúbaný Napadá ma citácia p. Hanka: "Ľudská bezcharakternosť pretavená do bezhlavej privatizácie, bez zodpovednosti a úcty k národnému dedičstvu, podporená nedokonalou legislatívou." Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov? Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu. Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov. Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba. 13:20 Teplá sprcha Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa. Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti. Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor. Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať. Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
09.03.2026 01:00 Väčšina ľudí príde do Atén kvôli jednej veci – Acropolis of Athens. A je to pochopiteľné. Parthenón patrí medzi najikonickejšie pamiatky sveta. Lenže Atény sú oveľa viac než antický kopec. Objav Atény inak. Stačí zísť pár ulíc z turistických trás a mesto sa zrazu zmení. Objavíš murály, staré taverny, malé galérie a štvrte, kde sa žije úplne iný život. Čo vidieť v Aténach? Tu je 11 miest, kde som mal pocit, že objavujem skutočné Atény. Tento zoznam som rozdelil na povinné turistické klasiky a alternatívne miesta, kam bežný turista nezablúdi. 4 turistické štandardy, ktoré musíš zažiť Existujú miesta, ktoré sú v Aténach povinné z dobrého dôvodu. Bez nich by mozaika mesta nebola kompletná. Čo musíš v Aténach zažiť? Antické Atény okolo Akropolis a Partheonu Chodník okolo Akropolis, Hadriánova knižnica a Ancient Agora. To je duchovné centrum antického grécka. Ak chcete vedieť, odkiaľ máte najlepšie výhľady na Akropolu a kde je najšmykľavejšia skala s výhľadom prečítaj si 👉 Najkrajšie výhľady na antické Atény Panathenajský štadión Mramorová pýcha, kde ožila moderná olympiáda. Na najfotogenickejšie miesto stadiónu kuriózne nepotrebuješ vstupenku. Vieš ako na to? 👉 Panathenajský štadión: Príbeh olympijskej pýchy Chrámy Atén a byzantské ticho Malé kostolíky i veľké katedrály rozosiate medzi modernou zástavbou Monastiraki poskytujú úžasnú atmosféru i mnohé bizarné prekvapenia. Objav byzant medzi železiarstvami alebo najmenší kostol schovaný pod podlažím hotela. Kompletný sprievodca chrámami Atén tu: 👉 Byzantské Atény: Ticho v tieni mramoru Pireus a prístav: Miesto, kde Atény stretávajú Egejské more ponúka tri rozličné tváre. Ultra modernú architektúru Národnej opery, surový prístavný industriál i romantiku turistických prístavných mól. Prečo sem nejsť autom a kde nájdeš skvelého bezplatného sprievodcu? 👉 Pireus: Od operného ticha po hluk lodných motorov 7 alternatívnych miest Atén, ktoré turisti väčšinou nevidia Ak chceš zažiť Atény bez filtrov, musíš zísť z hlavných bulvárov. Tu mesto odhadzuje masku pre turistov a ukazuje svoju skutočnú, niekedy drsnú, ale vždy fascinujúcu tvár. Exarchia – anarchistická duša mesta Exarchia je pravdepodobne najkontroverznejšia štvrť v meste. Už desaťročia je spojená s anarchistickým hnutím, protestmi a silnou alternatívnou kultúrou. Na stenách sú stovky grafitov – niektoré sú obyčajné čmáranice, iné skutočné politické manifesty. Ale Exarchia nie je len o rebélii. Sú tu malé kníhkupectvá, alternatívne bary, hudobné kluby i kaviarne plné študentov. Objav miesto, kde Atény diskutujú samy so sebou. 👉 Anarchia pod Akropolou: Exarchia ako zrkadlo Atén Anafiotika – kykladská dedina pod Akropolou Len pár minút od davov v Plaka sa skrýva miesto, ktoré vyzerá ako malý grécky ostrov. Štvrť Anafiotika postavili v 19. storočí robotníci z ostrova Anafi, ktorí prišli stavať kráľovský palác. Ak chceš mať pocit, že si na Santorini, nájsť skutočné biele steny, modré dvere, úzke uličky a mačky na múroch, opusti komerčnú Plaku a vyšplhaj sa až pod Akropolu. 👉 Anafiotika jedinenčný zážitok spod Akropoly Metaxourgeio – štvrť, ktorá sa znovu rodí Ešte pred pár rokmi patrilo Metaxourgeio k najdrsnejším štvrtiam v centre mesta. Drogy, opustené domy, prostitúcia. Dnes sa tu pomaly objavujú galérie, dizajnové štúdiá a nové bary. Mladí Aténčania objavili, že tu môžu bývať blízko centra za stále relatívne dostupné ceny. Objav jednu z najmalebnejších a najkontraverznejších štvrtí Atén: 👉 Metaxourgeio: Zabudnutá štvrť Atén medzi grafitmi a galériami Kerameikos – tiché miesto starých Atén Kerameikos: Objav Atény inak: 11 miest, ktoré musíš zažiť Na okraji rušného nočného života v Gazi sa nachádza jedno z najtichších miest v meste. Kerameikos bol v antike hlavným cintorínom Atén a zároveň miestom, kde do mesta vstupovali obchodné cesty. Dnes je to pokojný archeologický park plný starých náhrobkov, stromov a trávy. Psiri – streetartová galéria vedľa Monastiraki pod holým nebom Štvrť Psiri leží len pár krokov od Monastiraki, no atmosféra je úplne iná. Úzke uličky sú plné muralov, remeselných dielní, malých barov a tradičných tavern. Niektoré steny tu maľovali aj známi streetartisti ako Wild Drawing, ktorých práce dnes poznajú milovníci urban artu po celom svete. Spoznaj street art atén. 👉 Monastiraki: Keď steny Atén kričia Central Market a Big Bazaar Ak chceš vidieť Atény bez filtrov, choď na Varvakios Agora. Je to hlučné, chaotické a plné pachov. Ryby, mäso, koreniny, zelenina a predavači, ktorí kričia cez celý trh. Turisti sem občas zablúdia, ale väčšina návštevníkov sú stále miestni. Ale najbizarnejšia pecka je Big Bazzar. Blšák rozmerov, aké som ešte nezažil. 👉 Big Bazaar: Aténsky archív zbytočností a príbehov EMST Prečo vymeniť suveníry z Plaky za EMST Atény? Objavte moderné umenie, kinetické sochy Theodorosa a výstavu Why Look at Animals? 👉 EMST Atény: Súčasné umenie vs turistický gýč Plaky Čo zažiť v Aténach? Atény sú zvláštne mesto. Na jednej strane stojí Akropola, symbol západnej civilizácie. Na druhej strane štvrte plné graffiti, improvizovaných barov a kreatívneho chaosu. Možno práve v tom je ich čaro. Ak sa odvážiš zísť z hlavných turistických trás, zistíš, že Atény nie sú len múzeum pod holým nebom. Sú to živé, hodne chaotické a nesmierne zaujímavé mesto. Praktické tipy pre Atény Ako sa najlepšie dostať z letiska do centra? Metro : 9 €, cesta trvá 40 min. .Autobus X95: 5,50 €, premáva 24/7 na Syntagmu. .Taxi: 40 – 55 €, pozor na zápchy v špičke. Ako funguje doprava v meste? Atény majú skvelé metro. Lístok na 90 minút stojí 1,20 € a platí na všetky druhy dopravy. Ak ste tu na víkend, kúpte si 3-dňový turistický lístok za 20 €, v ktorom máte započítanú aj spiatočnú cestu na letisko. Tip: Lístok si nezabudnite "pípnuť" pri vstupe aj výstupe z metra. Kedy je najlepšie Atény navštíviť? Ak sa nechcete uvariť zaživa, vyhnite sa júlu a augustu. Ideálna je jar alebo jeseň . Vtedy je počasie príjemné na chodenie a svetlo na fotenie je oveľa mäkšie. Zima je mierna, ale môže vás prekvapiť dážď. Sú Atény bezpečné? Všeobecne áno, ale ako v každej metropole, dávajte si pozor na vreckárov, najmä v metre a na preplnenom Monastiraki. Štvrte ako Exarchia alebo Metaxourgeio môžu pôsobiť drsne kvôli graffiti a policajným hliadkam, ale ak sa správate prirodzene a nefotíte ľudí bez opýtania, budete v poriadku. Dá sa v Aténach piť voda z vodovodu? Áno, voda z vodovodu je v Aténach pitná a celkom chutná. V meste nájdete množstvo fontánok, kde si môžete doplniť vlastnú fľašu, čo vám ušetrí pár eur a hromadu plastu. Aké sú ceny v reštauráciách? Atény sú stále cenovo dostupné. Gyros do ruky kúpite za 4 – 5 €, večera pre dvoch v slušnej taverne s vínom vás vyjde na 30 – 40 €. V turistických pasciach na Plake počítajte s prirážkou za výhľad. Objav Atény inak: 11 miest, ktoré musíš zažiť Záver: Prečo milovať Atény? Objav Atény inak. tento historický megapolis nie je len múzeum pod holým nebom. Sú to živé, chaotické a nesmierne zaujímavé mesto kontrastov. Ak sa odvážiš zísť z hlavných trás, nájdeš dušu, ktorá ťa prinúti vrátiť sa. Príspevok Objav Atény inak: 11 miest, ktoré musíš zažiť zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
08.03.2026 18:31 Do Metaxourgeio som sa vybral trochu zo zvedavosti. V centre Atén je množstvo štvrtí, ktoré turisti poznajú naspamäť – Monastiraki, Plaka, Psiri. Metaxourgeio a medzi nimi dlho nebolo. A možno práve preto ma lákalo. Iba pár minút pešo od Rybej tržnice a zrazu sa ocitnete v Aténach, ktoré pôsobia o poznanie drsnejšie, menej uhladene, ale zároveň zvláštne autenticky. Ako sa sem dostať z centra Metaxourgeio leží len pár minút od historického centra. Ak bývate ďalej od centra, najjednoduchšie je použiť Athens Metro a vystúpiť na stanici Metaxourgeio Metro Station. AK ste na Monastiraki je to približne 15 minút pešo alebo jedna zastávka metrom. Asi práve táto blízkosť centra je dôvod, prečo sa štvrť začala meniť. Prečo sa štvrť vlastne volá Metaxourgeio Odpoveď je prekvapivo jednoduchá. V polovici 19. storočia tu stála veľká továreň na spracovanie hodvábu. V gréčtine znamená metaxi hodváb a ergio dielňu alebo továreň. Metaxourgeio teda doslova znamená „hodvábna továreň“. Keď sa prechádzam ulicami štvrte, ťažko si predstaviť, že práve tu kedysi pracovali robotníci v jednom z prvých priemyselných podnikov moderných Atén. Továreň časom zanikla a štvrť začala meniť svoju tvár. Najprv robotnícka zóna, po vojne postupný totálny úpadok, prisťahovalci, lacné byty, problémové ulice. Až kým sa nezačala posledné desaťročia pomaly meniť. Nie veľkým plánom. Skôr nenápadne – dom po dome. Podobne ako v pražských Holešoviciach, Metaxourgeio sa postupne mení na akési SOHO, kreatívnu štvrť Atén. Iasonos – ulica s minulosťou Keď som prvýkrát zabočil na Iasonos Street, čakal som všeličo. Graffiti, opustené domy, možno pár pochybných barov s červenými svetlami. Nečakal som policajnú raziu. Na konci ulice stáli dve policajné motorky, modrý maják sa odrážal od ošarpaných fasád a niekoľko policajtov kontrolovalo skupinku miestnych pobudov opretých o stenu. Celé to pôsobilo zvláštne pokojne – akoby sa poznali, akoby to nebola výnimočná situácia, ale skôr rutinná epizóda dňa. Zastal som trochu bokom a chvíľu to pozoroval. Turista s tričkom I ❤️ Athens a dvojkilovou zrkadlovkou na krku si tu veľmi nevrzne. Ale človek, ktorý vie splynúť s miestnym davom a kvalitne fotiacim smartfónom zrazu nevie, či je ešte pozorovateľ alebo už súčasť scény. "Ideš dnu?" osloví ma akási staršia dáma s kilogramom rúžu na perách. Nazriem za bránu a vyvädnem. Za bránou tmavá chodba dlhšia ako tunel pod Mont blancom, na konci nejaký modro blikajúci polorozbitý neón. Volím "ochi, efcharistó". Policajti sa medzičasom presunuli ďalej. Na Iasonos street to znova ožilo a život tu sa pomaly vrátil do svojho tempa. Niekoľko ľudí sedelo pred malým barom, niekto niesol kartón s pivom, z otvoreného okna hrala hudba. Vtedy som však aj pochopil, že táto ulica už len ťaží zo svoje povesti o seminišti drog a prostitúcie. Stále to nebola časť mesta, kam by turistické mapy posielali návštevníkov ale minulosť je tu už zastúpená skôr ako kulisa. Stále cítiš zvyšky tej minulosti. Niektoré domy sú stále zanedbané, niektoré pohľady ľudí trochu podozrievavé. Ale medzi nimi sa už objavujú nové črty: Staré Metaxourgeio ešte úplne nezmizlo, ale nové už pomaly vyrastá medzi jeho stenami. A práve preto je Iasonos Street taká zaujímavá. Je to ulica, ktorá má pamäť. Kerameikos – brána medzi starými a novými Aténami Kerameikos Prechádzam uličkou Kerameikos až kým sa dostanem do rovnomenného archeologického areálu. Po objavovaní graffiti a prekvapujúcich zákutí úzkych uličiek prepájajúch Kerameikos a Leonidou street to pôsobilo ako iný svet. V antike tu bol hlavný cintorín Atén a zároveň jedna z brán do mesta. Dnes tu rastú stromy, medzi ruinami sú staré náhrobky a celé miesto pôsobí prekvapivo pokojne. Pri oplotenom areáli zbadám starca, zjavne bezdomovca ako odhadzuje na chodník toaletný použitý papier a oblieka nohavice. Mňa si nevšíma. Na križovatke autá, hlasy, dopravná zápcha. Obraciam sa radšej späť na Leonidou street. Leonidou – ulica nových kaviarní Ak existuje ulica, ktorá symbolizuje nový život štvrte, je to Leonidou Street. Staré domy tu dostávajú nové fasády, otvárajú sa malé kaviarne, bary i dizajnové priestory. Moje tipy toto najlepšieho nájdeš na konci článku. Je to presne ten typ miesta, ktorý objavia mladí ľudia a novodobí digitálni nomádi skôr než turisti. Vleziem do skvelej kaviarne na ešte skvelejšiu kávu. Čisto, moderne, chutne. Ultra rýchla wifi. Väčšina štamgastov sú mladí ľudia s notebookom a šálkou dobrého espressa pred sebou. Keď sa raz dostane toto miesto do turistických sprievodcov, už bude trochu iné. New Athens Municipal Gallery Jedným zo symbolov novej energie štvrte je Municipal Gallery of Athens na Avdi square. Zažil som tu neobvyklú výstavu Elke Luganskej Kosmos, ktorá s materiálmi ako zemina, decht a lepidlo, experimentuje s novými spôsobmi vyjadrovania. Rozsiahla galéria sídli v krásnej neoklasicistickej budove, ktorá bola kedysi nemocnicou. Vstup do galérie je bezplatná. Jej cieľom je zrejme kultivovať okolité prostredie. Dnes nájdete aj v menej oficiálnych priestoroch Metaxourgeio viaceré moderné výstavy a umelecké projekty. Sú dôkazom, že celá štvrť sa postupne mení na akési SOHO Atén, kultúrnu zónu mesta. Nové rodiny a mladí ľudia Hneď vedľa galérie na námestí čisté a upravené detské ihrisko, terasy so stolíkmi a zopár kaviarničiek. Okolie dáva jasne najavo, že chce vytvoriť priestor pre mladých. chce ovplyvniť aj to, kto tu začína bývať. Metaxourgeio láka mladých Aténčanov, kreatívcov, digitálnych nomádov i mladé rodiny, ktoré chcú bývať blízko centra. Byty sú tu stále výrazne lacnejšie než v turistických štvrtiach, a práve to vytvára nový mix obyvateľov. Reštart mesta Metaxourgeio je dnes trochu ako experiment. Niektoré domy sú stále opustené. Niektoré ulice pôsobia drsne. Ale medzi nimi vznikajú nové bary, galérie a komunitné priestory. Je to proces, ktorý môže trvať roky. Ale presne takto sa mestá menia. Nie veľkými plánmi, ale pomaly – dom po dome, ulicu po ulici. A možno práve preto je Metaxourgeio jedným z najzaujímavejších miest, kde dnes v Aténach byť. Zaujímavé bary a kaviarne v Metaxourgeio Aleria Jedna z najlepších moderných gréckych reštaurácií v meste. Nachádza sa v krásnej neoklasicistickej vile. Elegantné miesto uprostred štvrte, ktorá je inak dosť surová. Rakor Malá moderná taverna, ktorú milujú miestni. Menu je kreatívne, ale stále veľmi grécke. Perfektné miesto na večeru. Kokkinos Lotos Legendárny alternatívny bar. Trochu punkový, trochu anarchistický a presne zapadá do atmosféry štvrte. Kanella Rodinná taverna so skvelým domácim jedlom. Ak chceš ochutnať tradičné grécke jedlá bez turistického cirkusu, toto je dobré miesto. Blue Parrot Athens Jeden z najživších barov v štvrti. Večer sa tu miešajú miestni, umelci a cudzinci, ktorí objavili Metaxourgeio skôr než masový turizmus. Čo som o aténach pochopil Okolie Kerameikos a Metaxourgeio patrí dnes k miestam s najväčšou koncentráciou streetartu v Aténach. Niektoré murály tu majú viac než desať metrov a často vznikajú počas umeleckých festivalov. Je to presne ten typ štvrte, kde na jednej stene nájdeš politický mural, rozpadnutý plot, ultra fashion shop, abstraktné streetart dielo a o dva metre ďalej úplne všetko počmárané obyčajnými graffiti. Atény sú v tomto trochu anarchia – ale práve to im dáva charakter a punc európskeho centra centra streetart. Po niekoľkých dňoch v Aténach som si uvedomil jednu vec. Toto mesto sa nedá pochopiť len cez Akropolu. Skutočné Atény sú o kontrastoch. Antické chrámy vedľa grafitov. Staré taverny vedľa moderných galérií. Štvrte ako Exarchia, Psiri alebo Metaxourgeio, ktoré si stále hľadajú svoju identitu. A možno práve preto sú Atény mestom, do ktorého sa dá vracať. Nie kvôli jednej pamiatke. Ale kvôli tomu, že sa stále menia. Príspevok Metaxourgeio: Zabudnutá štvrť Atén medzi grafitmi a galériami dnes zažíva nový prerod zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
07.03.2026 10:15 Som rád, že ma pozvali. Po dávnych spomienkach na legendárne jamsessionutorky Milej spoločnosti v bratislavskej Omame, jazzové stredy v Štefánke, tentokrát jazz reinkarnoval cez ulicu v hostinci Opapa na Moskovskej 16. Klavír, bensonovsky ladená gitara a fenomenálny kontrabas rozohrali Opapu kultivovaným jazzom plným štandardov a intímnej atmosféry. Prví štamgasti za začali schádzať pred siedmou a nevtieravá muzika znela do neskorých nočných hodín. Atmosféru doplnil výber viac ako desiatich pivných špeciálov. Na svoje si tak prišli gurmáni, pivári aj milovníci jazzu. Tešíme sa na ďalšie príjemné večery. Príspevok Reinkarnácia jazzu medzi pivnými špeciálmi v bratislavskom hostinci Opapa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
07.03.2026 10:15 Sú mestá, kde história prehovára v múzeách. A potom sú mestá ako Rím alebo antické Atény, kde sa história váľa priamo pod nohami. Na každom rohu stojí chrám, antická pamiatka a nad všetkým sa ako večný maják týči Akropola. Ak chceš pochopiť antické Atény, nestačí vystúpiť na Acropolis of Athens a odfotiť Parthenón. Skutočné Atény sa ukážu až vtedy, keď začneš okolo nej krúžiť. Ja som si tento výlet do histórie rozdelil na dve časti. Jeden deň Hadriánova knižnica, Ancient agora a Akropola s okolím, druhý podvečerné výhľady z Areopágu, Philopappou Hill a kopca Lykavitos. Kroky do antickej histórie Môj plán bol jednoduchý: jeden deň venovať antickým ruinám, druhý výhľadom na Akropolu. Nakoniec sa to, ako vždy v Aténach, trochu premiešalo. Stačí zabočiť do nesprávnej uličky a zrazu stojíte pri ruinách starých 2500 rokov. V samotnom centre mesta je antických pamiatok toľko, že človek má pocit, akoby prechádzal obrovským archeologickým parkom. Hadriánova knižnica Rímsky cisár Hadrián bol známy tým, že Antické Atény miloval viac než samotný Rím. A tak im v roku 132 n. l. postavil obrovskú knižnicu. Nebola to však len knižnica. Bol to skôr intelektuálny komplex – s čitárňami, záhradami a miestami na diskusie. Taký antický coworking. Dnes z nej zostali hlavne steny, stĺpy a nepríjemná teta pri pokladni. Keď sa však človek na chvíľu zastaví, dokáže si predstaviť filozofov, ktorí tu debatovali o politike, metafyzike… a pravdepodobne aj o tom, kto zaplatí večerný cech za víno. Staroveká Agora Ak bola Akropola duchovným centrom Atén, Agora bola ich srdcom. Tu sa obchodovalo, diskutovalo, intrigovalo aj filozofovalo. Práve tu vraj Sokrates otravoval Aténčanov svojimi otázkami, až kým ho nakoniec neodsúdili. Najväčší poklad Agory je chrám Héfaista – jeden z najlepšie zachovaných antických chrámov na svete. Stál tu už v čase, keď sa ešte len staval Parthenón. Najdôležitejšie pamiatky okolo Akropoly Okolie Akropoly je doslova preplnené archeologickými náleziskami. Medzi najdôležitejšie patria: Dionýzovo divadlo – kolíska antickej drámy Odeón Heroda Attica – dodnes používaný amfiteáter svahy Akropoly plné menších svätýň a chrámov Stačí pár minút chôdze a ocitnete sa na mieste, kde pred 2500 rokmi sledovali tragédie od Sofokla. TIP: Ak vás antika zaujíma, určite si kúpte kombinovanú vstupenku, v sezóne určite online dopredu. Výrazne ušetríte za jednotlivé vstupy a dostanete sa všade. Olympijský štadión Panathenaic stadium Athens Trochu ďalej od Akropoly stojí Panathénajský štadión, miesto kde sa konali prvé moderné olympijské hry v roku 1896. Je celý z bieleho mramoru a keď človek prejde po jeho tribúnach, je ľahké predstaviť si dav, ktorý tu kedysi sledoval atletické súboje. Ako si užiť štadión bez vstupenky? 👉 Viac o Panathenai stadium Chodník okolo Akropoly Jedna z najlepších vecí, ktoré v Aténach urobili, je peší chodník okolo Akropoly. Spája historické lokality Anafiotika, Plaka a zároveň ponúka krásne výhľady z Areopágu. Večer sa mení na miesto, kde sa miešajú turisti, miestni, pouliční hudobníci aj bežci. Akási promenáda walking Atén. Je to asi najpríjemnejší spôsob, ako sa po Aténach pohybovať. Najkrajšie výhľady na Akropolu Akropola je úžasná sama o sebe. Ale paradoxne najkrajšia je často vtedy, keď sa na ňu pozeráte z diaľky. 1. Zo skaly Areopagus hill Skala priamo vedľa Akropoly, známa ako Areopagus hill , bola v antike miestom súdu. Dnes je to jeden z najobľúbenejších vyhliadkových bodov. Najmä pri západe slnka, keď sa mramor Parthenónu zafarbí do zlata. Kedysi tu ľudí súdili, dnes im len lámu končatiny. Pozor – skala je po tisícročiach vychodená ako klzisko, je extrémne šmykľavá. Pád na prdel zabolí. Z Areopagu je tiež skvelý výhľad na celú Ancient agora. 2. Z kopca Lycabettus Často ho nájdete aj pod označením Lycavitos. Najvyšší kopec v Aténach a jedno z najlepších miest na panorámu mesta. Ja som sa sem vybral podvečer cez Exarchiu – štvrť známu streetartom, anarchistickou atmosférou a nekonečnými schodmi. Cestou hore pod kopec som počítal schody. Pri dvesto som prestal rátať. Skončilo mesto a vstúpil som na pahorok. Škriabajúc sa nahor po vychodených skratkách pomedzi chodníky som zopár krát zanadával. Ale hore, na terase som bol v inom svete, Antické Atény majú zvláštnu energiu. Na vrchole kopca stojí malý biely kostol a výhľad, ktorý berie dych. Pod vami sa rozprestierajú celé atény a ako sa stmieva, stále viac vychádzajú do popredia vysvietené pamiatky. Tlačenica: sorry, pardon, excusez-moi, lo siento, простите, promiňte... Na najlepšie miesta sa robia poradovníky a všetci cvakajú ostošesť. Ak nemajú peknú babu, väčšina fotí to isté. Vysvietenú Akropolu a Olympijský štadión s morom v pozadí. Takmer totožných fotiek musia turisti denne cvaknúť tisíce. Každý si myslí, že tá jeho je umelecká a jedinečná. A terabajtové úložné cloudy niekde v Antarktíde každý večer plačú: "Zas taká hromada vizuálneho bordelu? Zas to isté?" Gréka od turistu spoznáš ľahko. Ten západ slnka si v tichu na múriku užíva. Tip: Turistov sem vozí aj lanovka ale prísť pešo má úplne inú atmosféru. 3. Philopappou Hill Môj osobný favorit. Kopec oproti Akropole, z ktorého je možno najkrajší pohľad na Parthenón. Je tu menej turistov, viac stromov a množstvo miest, kde si môžete sadnúť a len pozorovať mesto. Presne tu si uvedomíte zvláštny paradox Atén – mesto je hlučné, chaotické a niekedy trochu rozpadnuté… ale zároveň neuveriteľne živé. Antické Atény a ich historické poučenie Aténčania mali kedysi zvláštny spôsob, ako riešiť príliš populárnych politikov. Raz za rok mohli hlasovať o tom, či niekoho nevyženú z mesta na desať rokov. Tento proces sa volal ostrakizmus. Hlasovalo sa tak, že ľudia napísali meno politika na kúsok keramiky – ostrakon. Ak dostal dosť hlasov, musel zbaliť veci a odísť. Nie preto, že by niečo zlé urobil. Ale preto, že bol možno až príliš populárny. Úprimne… keď vidím, čo sa deje u nás i vo svete. možno by stálo za to tento bohumilý zvyk navrátiť. FAQ: Praktické tipy pre antické Atény Oplatí sa kúpiť kombinovaný lístok? Jednoznačne áno. Stojí 30 € a platí 5 dní. Zahŕňa Akropolu, Ancient Agora, Hadriánovu knižnicu, Olympieion, Kerameikos a ďalšie. Ak plánujete vidieť aspoň tri z týchto miest, už ste v pluse. Kedy je najlepší čas na návštevu Akropoly? Buďte tam presne na otváračku alebo hodinu a pol pred zatvorením. Vyhnete sa najväčšej horúčave a hlavne organizovaným skupinám z výletných lodí, ktoré zaplavia Parthenón okolo desiatej. Dá sa na Akropolu vyjsť s kočíkom alebo na vozíku? Terén je drsný a klzký, ale na severnej strane je k dispozícii výťah pre ľudí s obmedzenou pohyblivosťou. Kočíky sa dajú odložiť v bezplatnej úschovni pri vstupe. Čo si určite obuť? Zabudnite na žabky alebo hladké podrážky. Aténsky mramor je vyleštený miliónmi nôh a šmýka sa aj za sucha. Tenisky s dobrou priľnavosťou sú nutnosť, ak si nechcete na Areopágu zlomiť nohu. Kde nájdem najlepšiu pitnú vodu? Atény sú plné fontánok s pitnou vodou . Majte so sebou fľašu, ktorú si môžete dopĺňať – ušetríte peniaze aj plasty. Príspevok Antické Atény: Akropola a najkrajšie výhľady na ňu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
06.03.2026 01:30 Vianočný Edinburgh je výzva, ktorá vás buď pohltí svojou históriou, alebo vám ukáže, že aj tie najlepšie plány môže nabúrať jeden tvrdohlavý Bolt.. Ak máte na toto škótske kráľovstvo len 24 hodín, musíte nasadiť rýchle tempo. Tu je môj návod, ako vyžmýkať z Edinburghu za jeden deň maximum, a to aj v mrazivom decembri. ✈️ Príchod: Lekcia z letiska Môj príchod bol trochu rozpačitý. Pristáli sme po ôsmej večer a ja som sa spoliehala na Bolt. Po štyroch neúspešných pokusoch o nájdenie vodiča prišlo vytriezvenie. Moja rada znie: V Edinburghu sa na Bolt nespoliehajte. Stavte na letiskový bus č. 100. Stojí priamo pred halou, lístok kúpite u šoféra za 6 libier a odvezie vás pohodlne až na Shandwick Place v centre. 🏰 Edinburgh Castle: Dominanta na skale Ráno sme vyrazili hneď na otváračku o 9:30. Lístky sme mali kúpené online , aby sme sa nezdržiavali. Namiesto audio sprievodcu som za 6 libier zvolila papierového sprievodcu – krásnu paperbackovú knižku, ktorá nám zostala ako suvenír. Hrad postavený na čadičovej skale Castle Rock ponúka neskutočné panorámy na Staré aj Nové mesto. Prešli sme ho celý – od škótskych korunovačných klenotov cez väzenské kobky až po slávne delo One o’Clock Gun. 🧙♂️ Old Town: Harry Potter a Santovia na motorkách Z hradu sme zišli na slávnu Royal Mile, no hneď sme odbočili na Victoria Terrace. Je to terasa priamo nad Victoria Street – najfotogenickejšou ulicou mesta s farebnými domčekmi a mačacími hlavami. Práve táto ulica vraj inšpirovala šikmú uličku v Harrym Potterovi. Ak ste fanúšikmi, tu si prídete na svoje – obchodíky s prútikmi sú na každom rohu. Naše kroky viedli ďalej na Grassmarket. Kedysi popravisko a dobytčí trh, dnes miesto plné barov. My sme tam namiesto popravy „načapali“ niečo oveľa lepšie: Santu Clausa v krčme! Vďaka tomuto výletu už môj syn vie, že Santa nelieta na saniach, ale jazdí na motorke. ⚽ Odbočka pre fanúšikov: Tynecastle Park Keďže cestujem so synom, zarytým futbalistom, nemohli sme vynechať štadión klubu Heart of Midlothian. Cesta k Tynecastle Park nám pešo zabrala asi 30 minút. Bola mi taká zima, že som odmietla čakať na autobus , a vďaka rýchlochôdzi som sa konečne kvalitne zahriala. 🏛️ Royal Mile a magický Calton Hill Holyroodhouse Vrátili sme sa na kráľovskú míľu, ktorá spája hrad s palácom Holyroodhouse . Táto ulica je srdcom mesta zapísaným v UNESCO a hoci má stovky rokov, stále v nej pulzuje život a obchod. Záver dňa patril Calton Hillu. Internetové rady neklamali – výhľad na mesto a more pri západe slnka bol priam excelentný. Ak chcete tú najlepšiu fotku Edinburghu, musíte ísť práve sem. 🎄 Vianočný Edinburgh a rozlúčka Keď sa definitívne zotmelo, zakotvili sme na vianočných trhoch. Atmosféra bola typicky škótska, suveníry krásne a peňaženka... no, tá poriadne zaplakala. Ale stálo to za to. ❄️ FAQ: Čo potrebujete vedieť Dá sa vianočný Edinburgh zvládnuť za jeden deň? Je to zúfalo málo, ale na nasatie atmosféry a hlavné pamiatky to stačí. Pripravte sa však na veľa chôdze. Ako sa pohybovať po meste? MHD je skvelá a prehľadná. V centre sa však najviac oplatí chodiť pešo, aby vám neunikli skryté uličky a terasy. Kedy navštíviť Edinburgh? V decembri majú trhy neopísateľné čaro, ale rátajte s krátkymi dňami a poriadnou zimou. Nezabudnite na vrstvenie oblečenia! Edinburgh mi dal pocítiť svoju jedinečnú atmosféru a ja už teraz viem, že sa sem musím vrátiť. Nabudúce na dlhšie a určite vyrazím aj za hranice mesta – a nebude to len za lochnesskou príšerou. Príspevok Vianočný Edinburgh za jeden deň zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
06.03.2026 01:30 V pohorí Slanské vrchy sa ukrýva jeden z najtajomnejších pokladov Slovenska – opálové bane a ich podzemný svet. Slovenské opály sú výnimočné najmä intenzívnou hrou farieb, tzv. opalescenciou. Práve tá spôsobila, že sa stáročia radili medzi najvzácnejšie drahokamy na svete. Najstaršie opálové bane sveta sa nachádzajú juhovýchodne od Prešova medzi obcami Zlatá Baňa a Červenica. Poznáme ich aj ako Dubnické bane. Pod povrchom sa tu rozprestiera fascinujúci labyrint približne 30 kilometrov banských chodieb a 17 horizontov. Päť z nich je dnes zaplavených vodou. Ťažba opálu tu fungovala až do roku 1922. Potom bane na takmer celé storočie utíchli. Až v roku 2015 sa ich podarilo znovu sprístupniť verejnosti – vďaka nadšeniu dobrovoľníkov a ľudí, ktorí verili, že tento kus histórie si zaslúži nový život. Podzemná prechádzka za pokladom Slanských vrchov Dnes si návštevníci môžu prejsť časť tohto podzemného sveta počas prehliadky s odborným výkladom. Trasa meria približne 1 280 metrov a vedie starými banskými chodbami, kde kedysi pracovali generácie baníkov. V podzemí je ticho, chlad a zvláštna atmosféra. Teplota sa tu počas roka pohybuje len medzi 0,5 až 6,4 °C, takže aj v lete sa hodí teplá bunda. Prehliadka trvá približne 45 až 60 minút a počas nej sa dozviete množstvo zaujímavostí z histórie, geológie aj mineralógie. Niektorí návštevníci tvrdia, že v týchto chodbách cítiť zvláštnu energiu. Možno je to len hra svetla a tmy. Ale možno aj príbehy baníkov, ktoré tu zostali ukryté spolu s opálmi. Drahokam, ktorý očaril cisárov Slovenské opály boli známe po celom svete už od konca 16. storočia. Ich sláva rástla najmä v období, keď si bane prenajal viedenský klenotník Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt. Jeho syn Adolf Goldschmidt predstavil dubnícke opály na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873. Úspech bol taký veľký, že za svoju prácu získal šľachtický titul a predikát Libanka – podľa miestnej lokality. Tunajšie opály si obľúbila aj rodina cisára Napoleona. Cisárovná Jozefína nosila slávny opál nazývaný Trójsky oheň. Najväčší nájdený opál z tejto oblasti sa volá Harlekýn. Váži neuveriteľných 594 gramov a dnes je uložený v Prírodovednom múzeu vo Viedni. Najstaršie opálové bane sveta Dubnícke bane boli dlho jediným známym zdrojom drahého opálu na svete. Až v 19. storočí sa objavili nové náleziská v Mexiku a Austrálii. Aj napriek tomu zostáva slovenský opál výnimočný. Je to jediný drahý opál, ktorý sa prirodzene vyskytuje v Európe a Ázii. V roku 2016 získal oficiálne zemepisné označenie Slovenský opál. Najčastejšie sa vyskytuje ako: mliečny opál krištáľový opál a jeho typickým znakom je hra farieb viditeľná na povrchu aj vo vnútri kameňa. Slanské vrchy – krajina starých sopiek Opálové bane vznikli v horninách sopečného pôvodu. Slanské vrchy sú totiž pozostatkom dávnych vulkánov. Pohorie je dlhé približne 50 kilometrov a budujú ho najmä andezity a tufy. Najvyšším vrchom je Šimonka . Typická je tu divoká krajina s lesmi, skalnými hrebeňmi a starými lávovými prúdmi. Práve v týchto horninách vznikali opálové žilky – drobné poklady, ktoré baníci celé stáročia hľadali v podzemí. Aj domov netopierov Opustené časti baní dnes neslúžia len histórii. V roku 1964 tu vznikol chránený areál Dubnícke bane, ktorý chráni významné zimovisko viacerých druhov netopierov. Práve tu bola objavená prvá zimujúca kolónia netopiera dvojfarebného v bývalom Československu. Lokalita je dnes súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000. Poklad, ktorý ešte neodhalil všetky tajomstvá Opálové bane v Slanských vrchoch sú dnes unikátnou kombináciou histórie, prírody a podzemného dobrodružstva. Z 30 kilometrov chodieb je sprístupnený len malý zlomok. Kto vie, čo všetko sa ešte ukrýva v tme starých štôlní. Možno ďalší opál. Možno len ticho starého podzemia. Ale určite kus histórie, ktorý stojí za to vidieť. Príspevok Opálové bane v Slanských vrchoch: podzemný svet, kde sa rodí oheň v kameni zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
04.03.2026 23:00 Ak ste v Aténskych chrámoch hľadali pokoru, na Athinas street a v uličkách Monastiraki na to zabudniite. Monastiraki street life vás riadne prefacká. Tu sa nebojuje o večnosť, ale o priestor. O zákazníka, o hlas, o prežitie. Vyšiel som z ticha ruín a zabočil na Athinas Street. A presne tam sa to zlomí. Na dolnom konci mramor Hadriánovej knižnice, ktorý prežil tisícročia. Na druhej strane ryby na ľade, polovičky prasiat na hákoch a predajca, ktorý kričí tak, že by prehlušil aj antický zbor. Pach rýb. Sladká vôňa pomarančov. Olivy. Mäso. Ľad sa topí. Skútre trúbia. Aj povestný Big Bazaar sa naplnil. Je to obchodný chaos v priamom prenose. A mám zvláštny pocit, že presne takto nejako to tu fungovalo vždy. Len dnes majú predavači digitálne váhy. Athinas street Na rybej tržnici sa história stretáva s ľadom pod makrelami. Predavač tresol rukou po stole, voda z rýb mi šplechla na topánky. „Fresh! Today! Not yesterday!“ kričal.Ukázal som na budovu: „Very old,“ povedal som uznanlivo.On sa zasmial: „Fish better. Only today.“ Možno mal pravdu. Viac času mi nevenoval. Pochopil, že som len „okukávač“ a z biznisu so mnou nič nebude. Lievik menom Monastiraki Monastiraki je lievik. Z vlakov a metra nasaje davy a vypľuje ich do uličiek. Ľudia sa tu nehýbu — oni prúdia. Sadol som si na schody a chvíľu len sledoval. Turisti s mapami, smartfónmi, fotoaparátmi. Mladí Aténčania s ľadovou kávou, ktorí tu dokážu presedieť hodiny. Mladí, starí. Pouliční hudobníci miešajúci ruské odrhovačky s gréckou baladou. Bublinomydlič. Pobudovia a vreckári periférne kontrolujúci nepozorných turistov. Čašníci balansujú medzi úsmevom a únavou. Jeden ma presviedčal: „Best souvlaki in Athens.“„Everyone has the best,“ kontrujem premúdrelo .„Sure,“ precedil cez zuby: „But we shout louder.“Viac času mi nevenoval. Tiež pochopil, že zo mňa euro nevydoluje. A to je Monastiraki. Hlasnejší vyhráva. Smer Psiri: Keď steny začnú hovoriť Stačí pár sto metrov uličkami obložených stolov, nafešákovaných taverien a otrávených čašníkov smerom k Psiri a svet sa preladí. Turistické menu mizne a steny začnú hovoriť. Pocta hasičom. Play hotel - murál vysoký štyri poschodia. Ženská tvár rozpadávajúca sa na geometrické fragmenty. Oči, ktoré ťa sledujú, aj keď sa otočíš chrbtom. Athény sú mekou streetartistov z celého sveta, tak len hľadáš známe signy. O pár ulíc ďalej obrovská postava s megafónom namiesto úst. Krik bez zvuku. A pod tým všetkým malý nápis fixkou: „I was here.“ Prečo Atény píšu na vlastné steny? Hľadajúc murály od WD , ktorý tu žije, alebo iNO, zastavil som mladíka, ktorý poťahoval nejaké brčko. Zjavne patril medzi štamgastov v okolí bývalej novinovej tlačiarne Empros. Od roku 2010 je táto budova squatnutá miestnymi umelcami a obyvateľmi a stala sa akýmsi pulsujúcim plátnom pre street art a graffiti komunitu Atén. Opustené priemyselné objekty tu dávajú tvorcom priestor bez pravidiel. „Why here?“ spýtal som sa na koncentráciu grafít okolo starej tlačiarne.„Why not?“ odpovedal. Chvíľu sme stáli pred stenou. s plamenným psom. Atény majú dôvod kričať. Kríza 2008, nezamestnanosť, frustrácia, generačný vzdor. Street art tu nie je dekorácia. Je to ventil. Niekedy terapia. Niekedy hnev. Niektoré murály sú premyslené ako galéria pod holým nebom. Politické metafory, sociálne odkazy, jemná irónia. Obrovské diela, ktoré dávajú zanedbaným budovám nový pulz. A potom sú tu tagy. Prečiarknuté mená. Vrstva cez vrstvu. Historická fasáda prebitá iniciálami. Je to vandalizmus? Alebo len iný druh podpisu pod realitou? Kto určuje hranicu? Majitelia budov? Mesto? Komunita? Alebo čas? Psiri Street Art: imponujúci vs. iritujúci Stál som pred jedným murálom, ktorý by pokojne obstál v múzeu. Technika, kompozícia, sila výrazu. Fotili si ho desiatky ľudí. O sto metrov ďalej bola rovnaká stena zničená bezhlavým sprejom. Náhodné písmená, žiadna myšlienka. A predsa — aj to je súčasť rovnice. Jedna žena, ktorá venčila psa, mi povedala: „These big murals, they protect the wall.“„Protect?“„Yes. Nobody destroys good art. Only empty walls invite chaos.“ Je to pravda? Vzniká kvalitný street art aj ako obrana pred horším street artom? Umenie bez povolenia Street art vznikol bez súhlasu. To je jeho DNA. Akonáhle je príliš regulovaný, stáva sa z neho marketing. Vidím tu aj tú druhú tvár — komerčné murály, sponzorované projekty, festivaly. Sú krásne. Technicky dokonalé. Ale majú ešte ten istý nerv? Ak sa rebelstvo stane atrakciou, je to stále rebelstvo? Atény sú paradox. Mesto demokracie a zároveň mesto, ktoré necháva svoje steny hovoriť bez cenzúry. Možno práve preto je tu toľko vrstiev. História sa tu nepíše len do kníh. Píše sa na omietku. Monastiraki Graffiti: Dialóg so stenou Jedna malá grafika ma rozosmiala viac než monumentálne maľby. Karikatúra politika s nosom ako Pinocchio. Vedľa toho nápis: „Trust me.“ Nikto nevedel, kto to namaľoval, nikto to nechránil. A predsa to tam stále bolo. Niektoré veci nepotrebujú podpis. Kde je teda hranica? Keby ste sa opýtali miestnych, odpovede sa líšia: „Je to kultúra.“ – „Je to špina.“ – „Je to sloboda.“ – „Umenie“... Možno Atény chápu, že dokonalosť je podozrivá. Že trochu chaosu je znak života. Že stena bez rizika je mŕtva stena. Večer na Monastiraki Keď som sa vrátil späť na námestie, svetlá už prekrývali praskliny. Hudba bola hlasnejšia, vôňa souvlaki a vína silnejšia. Pozrel som sa späť smerom k Psiri. Tam niekto práve možno pridával ďalšiu vrstvu farby. Ak nie si Banksy, zober jed na to, že o pár rokov tá maľba zmizne. Prekryje ju iná. Street art je dočasný, a možno práve preto je úprimný. Nepretvaruje sa, že tu bude večne. Rozdiel medzi Plakou a Psiri je jednoduchý: v Plake si kupujete ilúziu gréckej romantiky. Na Monastiraki a v Psiri to Grécko jednoducho žijete. So všetkým tým hlukom, čašníkmi a pachom rýb, ktorý sa vám usadí v oblečení. Je to najúprimnejší suvenír. Neviem, kde je hranica medzi umením a vandalizmom. Ale viem, že keby tie steny zrazu očistili, Atény by stratili svoju atmosféru a hlas. Možno by boli krajšie, ale boli by ešte živé? Príspevok Monastiraki: Keď steny Atén kričia a ulice dýchajú chaosom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
03.03.2026 20:46 Ráno sa trochu zatiahlo, tak som si vyčlenil pol dňa na chrámy Atén a centrum Monastiraki. Rozhodol som sa okúsiť ticho v najhlučnejšom meste Európy. Vybočil som z hluku hlavnej tepny Athinas Street na paralelné pešie promenády a uličky, kde sa krik a trúbenie skútrov mení na starú dlažbu. Tu, v tieni balkónov a polovyschnutých kvetináčov s palmami, prežívajú byzantské chrámy, ktoré sa odmietli podriadiť modernej výstavbe. Mojím cieľom bol jeden z najkurióznejších chrámov Atén, učupený priamo pod luxusným hotelom Electra Metropolis. Doslova pod ním. Agia Dynamis: Duchovno pod bruchom luxusu Agia Dynamis, to je čistá bizarnosť. Chrám je schovaný pod masívnou betónovou konštrukciou hotela, prekrytý poschodiami priamo medzi nosnými stĺpmi. Do tohto drobného sakrálneho priestoru sa sotva vojde viac ako desať ľudí. Malý kostolík zo 16. storočia hotel doslova „zhltol“, ale nedokázal ho stráviť. Je to fascinujúci pohľad na tvrdohlavosť histórie. Kým hostia hore platia stovky eur za výhľad, dole v prachu ulice horia sviečky za pár centov. Podzemie Metropolitan Cathedral Len tri uličky naspäť nájdete úplne inú atmosféru. Na námestí tu o priazeň veriacich bojujú hneď dva chrámy Atén. Dominanta mesta, Metropolitan Cathedral of Athens, a vedľa nej učupený malý brat Agios Eleftherios. Väčšina turistov sa uspokojí s krátkou prechádzkou po katedrále, netušiac, že v jej útrobách sa skrývajú skutočné relikvie. Nečudo, že väčšina návštevníkov podzemnú kryptu ignoruje – vstup je totiž spoplatnený symbolickými 2 eurami. Tiché, mrazivé miesto pod pozláteným hlavným oltárom však ponúka skvosty, ktoré inde neuvidíte. Skutočný poklad Atén, ktorý každý obíde, lebo sa ponáhľa za ďalšou „úžasnou“ atrakciou. Agios Eleftherios Hneď vedľa stojaci Agios Eleftherios je čistý architektonický „recyklát“. Tento byzantský skvost z 12. storočia postavili Aténčania v duchu hesla: „Najlepší stavebný materiál sú antické pamiatky.“ Je postavený takmer výhradne zo spolií – mramorových blokov a reliéfov ukradnutých zo starších antických chrámov a rímskych stavieb. Stojí v tieni katedrály ako jej drobný, ale oveľa sebavedomejší predok, ktorý nepotrebuje zlato. Na svojich stenách nesie skutočné jazvy a príbehy pohanských Atén. Je to vizuálny dôkaz toho, že v tomto meste sa nič nevyhadzuje, len sa tomu dáva nový kríž na strechu. Fanúšikovia opery a skvelej hudby nesmú obísť Múzeum Marie Callas, nedotknuteľnej aténskej ikony, ktoré otvorili v roku 2023 práve neďaleko Metropolitan katedrály. Monastiraki Pantanassa Presúvam sa na námestie Monastiraki. Je to križovatka antiky, shoppingu, dopravy i viery. Tú tu zastupuje ďalší byzantský klenot – chrám Pantanassa z 10. storočia. Kedysi to bol hlavný chrám kláštora, ktorý dal meno celej oblasti. Dnes je obklopený unavenými turistami, ktorí na jeho schodoch prežúvajú všadeprítomný stánkový gyros. Chrámy Atén by neboli úplné bez Saint Irene a slávnej Panaghia Kapnikarea s červenými kupolami. Panaghia Kapnikarea: Červený starec na nákupnej ulici Najmä Kapnikarea ma dostala. Stojí uprostred pešej zóny Ermou ako balvan v rieke. Okolo prúdia davy s taškami z módnych reťazcov, pouliční hudobníci búšia do bubnov a v strede toho všetkého sedí tento tehlový starec z 11. storočia. Pôsobí ako vizuálna brzda. Je to pripomienka, že kým móda sa mení každú sezónu, tieto steny tu stoja tisíc rokov. Agia Kyriake: Sviečka medzi skrutkami Ak sme rozprávanie o chrámoch začali bizarnosťou, musíme ňou aj skončiť. Ak nedávate pozor, maličký Agia Kyriake miniete. Je vtesnaný medzi obchody s náradím a remeselnícke dielne. Chrám totálne utopený v komercii. Vojdete dnu a vôňa kadidla sa bije s pachom motorového oleja a kovových pilín. Je to „robotnícky“ kostol. Miesto, kde sa viera nepredvádza, ale žije medzi nákupom skrutiek a rannou kávou. Viera ako mestský inštinkt V Solúni som sa podvečer viac krát vracal do obrovskej Hagia Sofia. Práve kvôli atmosfére bázne a ticha, ktorá tam panovala. V Aténach to bolo presne naopak. Ten pocit pokoja a prináležitosti som našiel v malých chrámoch. Nie sú pozlátené, ale duch Byzantia z nich vanie oveľa silnejšie. Dnešné Atény sú hlučné, upotené a posadnuté konzumom. No viera tu nie je odsunutá do múzeí. Vo veľkomeste má iné postavenie než na vidieku. Tu to nie je o folklóre, ale o prežití. Všimnite si ten mikro-pohyb: mladý chlap v koženej bunde jednou rukou drží riadidlá skútra, druhou si narýchlo urobí trikrát kríž na hrudi, keď prechádza okolo Kapnikarey. Bez toho, aby spomalil. Bez toho, aby sa naňho niekto díval. Je to reflex. Inštinktívna prosba o ochranu v mestskej džungli. Boh tu „býva“ v podnájme medzi obchodom s teniskami a fastfoodom. Tá viera je surová a inkluzívna – nikoho neuvádza do pomykova, že hneď vedľa ikony visí reklama na zľavu v H&M. Tieto malé kostolíky sú duchovné nabíjačky. Aténčan do nich nevbehne na hodinovú liturgiu, ale na tridsať sekúnd. Zapáli sviečku, pobozká ikonu a vráti sa späť do vravy Monastiraki. Je to výmena energie. Sviečka za pokoj v duši, kým sa znova vrhne do boja o parkovacie miesto. Viera v Aténach je ako ten mramor v Agios Eleftherios – je recyklovaná a ošúchaná tisíckami dlaní, ale stále drží celú túto betónovú mašinériu pokope. Čo som v Aténach nestihol, ale vy by ste mali: Atény majú v zálohe ešte väčšie absurdity. Ak hľadáte niečo, čo bežný turista neuvidí, zapíšte si toto: Agios Dimitrios Loumbardiaris : Skrytý v lesoch pod Filopappou. Legenda hovorí, že v 17. storočí ho pred výbuchom tureckého dela zachránil blesk. Je postavený z dreva a kameňa tak, že splýva s koreňmi stromov. Saint Nicholas Rangavas : V tieni Akropoly stojí kostolík, ktorého zvon v roku 1833 ako prvý oznámil oslobodenie Atén spod tureckej nadvlády. Agios Georgios na Lykavitose: Biela kaplnka, ktorá vyzerá, akoby uletela zo Santorini. Výšľap hore trochu bolí, ale ten pohľad na panorámu Atén a Akropolu za to stojí. Podvečer tam nájdete celé Atény. Tip pre lenivých: 🚡 Ide tam aj lanovka. Chrámy Atén ako ich zažiť Trasa okolo chrámov sa dá elegantne zokruhovať. Ak chcete zažiť skutočnú atmosféru, nechoďte po bulvároch. Odíďte z Athinas Street do bočných uličiek. Tam tie kostoly nehľadajte očami, ale nosom. Vôňa vosku a bazalky vás k nim dovedie spoľahlivo – aj cez dvor autoservisu alebo predajne kobercov. Príspevok Chrámy Atén: Keď sa vieri miesi s pouličným turistickým ruchom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
02.03.2026 21:31 Opäť kráčam promenádou Plaky. Tentokrát však nehľadám tieň v Anafiotike, ani lacné pivo v zapadnutej uličke. Mojím cieľom je súčasné umenie. Ale nie to presladené a páčivé, ktoré sa vám snaží predať preromantiyovanú estetiku za pár eur medzi dvoma sústami gyrosu. Mierim k niečomu, čo vás nehladká po srsti. Mierim do EMST Atény . 1. Turistický vizuálny smog: Umenie ako suvenír V bočných uličkách Plaky to vyzerá, akoby niekto vyvrátil vrece s „estetikou Grécka“ priamo na chodník. Desiatky galérií tu ponúkajú to isté: akvarely modrobielych domčekov, olejomaľby olív, člnov s morom, ktoré vyzerajú plastovejšie než tie v Tescu, a sochy bohov z drveného mramoru, ktoré majú s antickou vznešenosťou spoločného asi toľko, čo ja s baletom. Vnímam to ako turistické umenie. Umenie, ktoré nemá vyvolávať otázky, ale potvrdzovať očakávania. Je to vizuálny Lexaurin. Má vás upokojiť, že ste naozaj v Grécku, a dať vám niečo, čo si zavesíte nad gauč, aby ste susedovi v Petržalke dokázali, že vaša dovolenka bola skvelá a mala aj „kultúrny presah“. Je to umenie zbavené bolesti, kontextu a pravdy. V Plake je umenie len ďalším druhom magnetky. Len väčším a drahším. 2. EMST: Architektúra, ktorá vás neprivíta s úsmevom A potom prídete k EMST. Už samotná budova bývalého pivovaru Fix vám dá najavo, že tu končia žarty. Strohé línie, betón, sklo a oceľ. Minimalistický vstup. Rekonštrukcia pod taktovkou štúdia 3SK Stylianidis Architects neurobila z múzea Disneyland. Je to industriálny pamätník, ktorý stojí uprostred mesta ako vztýčený prostredník voči všetkému tomu mramorovému pozlátku okolo. 3. Stále expozície: Kinetický nepokoj a ženský hlas Vnútri nenájdete žiadne západy slnka nad Santorini. Nájdete tam diela, ktoré sú kľúčom k pochopeniu moderného Grécka a sveta. Autori ako Jannis Kounellis, ikona Arte Povera, ktorý dokázal z vriec s obilím alebo starých kabátov vytvoriť drásavú správu o ľudstve. Alebo Lucas Samaras, ktorý rozbíja vnímanie priestoru a vlastného ega. Mňa osobne v stálych zbierkach opäť „prefackal“ Theodoros. Jeho kinetické umenie je čistý industriálny nepokoj. Tie kovové štruktúry, ktoré sa hýbu, vŕzgajú a bojujú s gravitáciou, som už zažil v solúnskom MOMus. Ale tu, v priestoroch starého pivovaru, dostávajú nový rozmer. Theodoros neponúka krásu, ponúka mechanickú existenciu. Jeho sochy nie sú dekoráciou, sú to stroje na premýšľanie o čase a hmote. Je to umenie, ktoré vás nenechá v pokoji stáť. EMST Atény: Theodoros A potom je tu WOMEN Together. Menšia, ale o to údernejšia výstava, ktorá do tohto chladného mužského sveta ocele vnáša ženský naratív. Nie je to však žiadna „nežná“ výstava. Je to kolektívny výkrik, reflexia moci, tela a identity. Je to dôležitý protipól k tej mramorovej maskulinite, ktorú Atény predávajú na každom rohu. 4. Why Look at Animals? Esej o empatii V čase mojej návštevy EMST Atény ovládol projekt, ktorý mi definitívne vyrazil dych. Kurátorka Katerina Gregos zostavila celoplošnú výstavu s názvom „Why Look at Animals?“. Názov si požičala z eseje Johna Bergera, ale posolstvo posunula do súčasného pekla. Táto výstava nie je o zvieratkách. Je to obžaloba našej nadradenosti. Gregos sa pýta: Kedy sme stratili schopnosť vidieť v zvierati bytosť a kedy sme ho zredukovali na produkt, surovinu alebo dekoráciu? Umenie tu nastavuje zrkadlo našej vlastnej krutosti a apatii. Vidíte diela mapujúce masovú produkciu mäsa, miznutie druhov, ale aj bizarnú túžbu človeka vlastniť „divočinu“ v obývačke. Je to výstava o moci. O tom, ako sa pozeráme na „Iného“. EMST Atény: Why Look at animals? Kým v Plake si kúpite sošku sovy ako symbol múdrosti, v EMST vás tá sova konfrontuje so smrťou jej prirodzeného prostredia. Je to emocionálna facka. Je to emocionálna facka, ktorá vás prinúti premýšľať o tom, či sme my tí civilizovaní, alebo len tí, čo majú lepšie zbrane a viac peňazí. Táto výstava nie je o estetike, je o prežití. 5. Konečný verdikt: Skalpel verzus cukrová vata Pravda verzus pozlátko. Na konci dňa máte dve možnosti. Môžete si z Atén odniesť ten presladený obraz z galérie v Plake. Budete mať peknú spomienku na stene, sused vám ju pochváli a vy sa budete cítiť „kultúrne“. Ale v skutočnosti budete mať doma len kúsok mŕtveho papiera, ktorý vám nepovie nič o vás, ani o svete. Alebo môžete vojsť do EMST Atény, nechať sa vyviesť z miery kinetickým vŕzganím Theodorosa alebo surovou pravdou výstavy Why Look at Animals? A odídete v chaose myšlienok, so znepokojením v duši. S pocitom, že súčasné umenie nie je o tom, aby sa vám páčilo. Je o tom, aby ste sa ním nechali vyprovokovať k myšlienke. Súčasné umenie v EMST Atény je chirurgický zákrok do myslenia bez anestézie. Potrebujete to ako turista? Ak nie, zamierte do Plaky. Ja som si vybral skalpel. Pretože kým v Plake umenie umiera pod vrstvou laku, v EMST vás dokáže prebrať k životu. Príspevok EMST Atény: Súčasné umenie ako skalpel v kontraste s turistickým gýčom Plaky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
02.03.2026 06:45 Ak hľadáte hory bez davov, kde namiesto lanoviek počuť len vŕzganie snehu a šum lesa, Volovské vrchy sú presne to miesto. Nie sú dramaticky vysoké, ale majú v sebe pokoj, ktorý v Tatrách nenájdete. Naším cieľom bol Zimný výstup na Skalisko , dominantu hrebeňa, ktorú domáci volajú aj Volovec. Z 10 metrov vysokej skalnej veže máte svet doslova pod nohami. Skalisko z obce Čučma: Postupné stúpanie do ticha Vyrazili sme z dedinky Čučma. Chodník vedie prevažne lesom a stúpanie je príjemne postupné. Je ideálne aj pre tých, ktorí si chcú hory skôr užiť než "vypľuť dušu". Hoci na Skalisko vedie veľa ciest – či už z Betliara, Úhornej alebo Henclovej – trasa z Čučmy má pre mňa svoje čaro v tom, ako sa krajina postupne mení z hustého lesa na otvorené horské lúky s kosodrevinou. Môj rituál: Asi 15 minút pod vrcholom jednoducho musíte zastaviť na Chate Volovec. Dali sme si horúcu kávu a sledovali, ako sa obloha začína sfarbovať. Ten krátky oddych pred záverečným "finále" na skale dodá tú správnu energiu. Západ slnka na Skalisku: Keď Tatry vidíte ako na dlani Výstup sme si načasovali tak, aby sme na samotnom vrchole pri kríži stáli tesne pred západom slnka. A stálo to za každú minútu čakania. Keď sa vyškriabete na tú 40 metrov širokú skalnú plošinu, otvorí sa pred vami panoráma, ktorá berie dych. Čo všetko sme z vrcholu "ulovili" očami: Sever: Zasnežené štíty Vysokých Tatier, Levočské vrchy a Spišská Magura. Juh: Planiny Slovenského krasu a v diaľke maďarské pohoria Bükk a Mátra. Západ: Stolické vrchy a Revúcka vrchovina. Východ: Kojšovská hoľa a siluety Slanských vrchov. Stáť tam v zime, cítiť na tvári silnejší hrebeňový vietor a sledovať, ako zapadajúce slnko vyťahuje obrysy okolitých vrchov, malo neopísateľné čaro. V tú chvíľu máte pocit, že stojíte nad celým Slovenskom. ❄️ Zimný výstup na Skalisko: praktické tipy Je výstup na Skalisko bezpečný aj v zime? Áno, pôjdete po dobre značených trasách. Počítajte však s tým, že na hrebeni a samotnej skale môže silno fúkať a podklad býva zľadovatený. Dobré topánky a nesmeky v batohu sú základ. Kedy býva otvorená Chata Volovec? Chata býva otvorená hlavne cez víkendy a sviatky, no v sezóne sa to môže líšiť. Vždy je lepšie mať v batohu vlastný čaj, ale ak je otvorená, ich káva alebo polievka sú povinnou jazdou. Zvládneme túru aj s dežmi? Trasu z Čučmy zvládnete vďaka postupnému stúpaniu aj so zdatnejšími deťmi. Samotný vrchol na skale si však vyžaduje zvýšenú opatrnosť, hlavne ak je namrznutý. Viac informácií o turistických možnostiach tu. Zimná túra na Skalisko v sebe spája všetko, čo na horách milujem – vôňu lesa, teplo horskej chaty a ten magický moment na vrchole, kedy sa človek zastaví a len dýcha. Volovské vrchy sú miestom, kde môžete spomaliť. Ak hľadáte reštart, Skalisko vás nesklame. Príspevok Zimný výstup na Skalisko: „strechu východného Slovenska“ vo Volovských vrchoch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
