28.12.2025 22:15 December v meste pod Dubňom vie byť poriadne sychravý. Keď sa Žilina ponorí do nekonečnej šedej hmly a vianočný zhon začína naberať na obrátkach, hlava si pýta reštart. A pre nás je najlepším liekom bike. Tentoraz sme sa rozhodli preveriť kondíciu aj morálku na klasike, ktorá v zime chutí úplne inak – MTB výšľap na Polom. Zo zamrznutej Žiliny do mliečnej dráhy Vyrážame poobede. Žilina je utopená v mliečnej hmle a teplota v doline nás hneď po štarte v Strečne poriadne vyštípe. Plán je jasný: smer Rakytie a potom uvidíme, či budeme mať „inverzné“ šťastie. Terén je na toto ročné obdobie priam ideálny. Žiadny sneh ani ľad, len poctivo zmrznuté blato, ktoré pod kolesami krásne chrumká a drží stopu. Stúpame nahor a hmla sa nás drží ako tieň. Človek len krúti pedálmi, pozerá do šedého prázdna a v duchu si hovorí: „Dnes to asi na tie výhľady nebude.“ No nádej umiera posledná. Zimný MTB výšľap na Polom Zlom v sedle Javorina: Cyklistické MTB nebo Tesne pred sedlom Javorina prichádza ten moment, pre ktorý sa oplatí v zime trápiť na bicykli. Ako keby ste preťali neviditeľnú hladinu. Hmla v sekunde ostáva pod nami a nás zalieva neuveriteľne ostré a teplé decembrové slnko. Čím viac sa blížime k pamätníku na Polome, tým viac sme ohromení. Pod nami sa rozprestiera nekonečný biely oceán, z ktorého vyčnievajú len najvyššie vrcholy Malej Fatry. Je to ten typický zimný paradox – kým v meste ľudia mrzli v šedi, my tu hore chytáme bronz v krátkych rukávoch. Oplatilo sa vydržať a nepustiť to v polovici kopca. Adrenalínový zjazd do mrazivej reality Po povinnej fotke a chvíľke ticha nad mrakmi nás čaká tá technickejšia časť – zjazd do Stráňav. Akonáhle sa však z výslnia ponárame späť do hmly, dostávame „facku“ od reality. Teplota klesá o dobrých 10 stupňov, vlhkosť sa nám lepí na dresy a prsty na brzdách nám začínajú poriadne tuhnúť. Prichádza staré známe ponaučenie: „Nabudúce nezabudni poriadne zimné rukavice!“ Aj keď nám prsty takmer odmrzli, ten pocit z jazdy nad oblakmi to tisíckrát vyvážil. Ale aj tak, Zimný MTB výšľap na Polom sa vydaril. Zimný MTB výšľap na Polom: Výhľady nad oblakmi 💡 Tipy pre bezpečné MTB v zimných podmienkach Základom sú ruky a nohy Prsty na brzdách a pedáloch mrznú najrýchlejšie. Investujte do poriadnych zimných cyklo-rukavíc a návlekov na tretry. Ak plánujete zjazd z inverzie , rukavice si nechajte v suchu v batohu a nasaďte ich až tesne pred klesaním. Cibuľový systém V zime sa pri výšľape nesmiete premočiť vlastným potom. Radšej viac tenkých funkčných vrstiev, ktoré môžete regulovať. Základom je kvalitná termobielizeň, ktorá odvádza vlhkosť. Tlak v pneumatikách Na zmrznutom blate alebo poprašku snehu jemne znížte tlak v plášťoch. Zväčšíte tak kontaktnú plochu a bicykel bude v teréne lepšie „držať“. Hydratácia a batéria Vodu v bidone nahraďte vlažným čajom v termoske . Mobil a svetlo držte v teple , pretože mráz drasticky znižuje kapacitu batérie. Viditeľnosť V zime sa stmieva rýchlo a hmla v dolinách viditeľnosť ešte zhoršuje. Výkonné predné svetlo a blikačka sú povinnou výbavou, aj keď plánujete byť doma do obeda. Príspevok Zimný MTB výšľap na Polom: Keď v decembri vymeníte hmlu za jazdu nad oblakmi zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
28.12.2025 22:15 Nie každá túra musí začať s prvými lúčmi slnka. Niekedy sa oplatí počkať a naplánovať si výstup na Baranec až v popoludňajších hodinách, kedy sa svetlo láme a krajina naberá magické medové tóny. Tento ikonický vrchol v Západných Tatrách nám opäť dokázal, že trpezlivosť v horách prináša tie najkrajšie odmeny. Nemáte čas čítať? Vypočujte si tento príbeh ako krátky podcast. Váš prehliadač nepodporuje prehrávanie audia. Zo Žiarskej doliny za tichom hôr Našu trasu sme začali v ústí Žiarskej doliny. Hoci väčšina turistov v tom čase už pomaly schádzala dole, my sme vyrážali s jasným cieľom: stihnúť zlatú hodinku na treťom najvyššom vrchole Západných Tatier. Výstup na Baranec nie je žiadny „krátky špacír“. Je to túra, ktorá si vyžaduje kondíciu, čas a chuť zostať v objatí štítov dlhšie, než je bežné. Cesta nahor je poctivá a strmá, no každý výškový meter vás približuje k panorámam, ktoré sa vám vryjú do pamäti. Zastávka na Holom vrchu: Výhľady, ktoré berú dych Na Holom vrchu sme si dopriali dlhšiu pauzu. Slnko príjemne hrialo, svet pod nami sa zmenšoval a my sme pozorovali hrebeň, ktorý nás ešte čakal. Bol to jeden z tých momentov, kedy sa čas zastaví. Sedeli sme v tráve, dobíjali energiu a užívali si ticho, ktoré nájdete len vo vysokohorskom prostredí. Skúška odvahy v nárazovom vetre Cesta z Holého vrchu na vrchol už nebola len o výhľadoch, ale aj o súboji s rešpektom k prírode. Na otvorených hrebeňoch nás privítal vietor, ktorý nás prišiel vyskúšať, či to s tým západom slnka myslíme vážne. Tesne pod vrcholom hory ukázali svoju drsnejšiu tvár. Nárazy vetra prišli tak náhle, že sme museli na chvíľu zastaviť a čupnúť si k zemi, aby nás doslova nesfúklo z chodníka. V takýchto chvíľach si človek naplno uvedomí, že v horách má posledné slovo vždy príroda. Sme tu len na návšteve a pokora je povinnou výbavou každého turistu. Magický moment: Vrchol Baranca v zajatí farieb Na samotný vrchol sme dorazili v dokonalom momente. Obloha sa začala farbiť do sýtej oranžovej a jemnej ružovej. Západ slnka na Baranci má v sebe zvláštnu, priam magnetickú silu. „Nie je to o výkone, ale o tom pocite, že ste v správnom čase na správnom mieste.“ Kamkoľvek sme sa otočili, tam bol priestor. Nekonečné tatranské hrebene sa vlnili jeden za druhým, hlboké doliny utíchli a vzdialené kopce sa v opare strácali za obzorom. Svet tam dole pod nami pôsobil zrazu maličký a nepodstatný. Nočný zostup s čelovkami a rešpektom Keď sa slnko definitívne schovalo, vystriedala ho modrá hodinka a my sme vedeli, že cesta k autu bude patriť čelovkám. Zostup po tme má úplne inú atmosféru. Každý zvuk v lese je intenzívnejší, každý pohyb v kosodrevine vám zbystrí zmysly. Myšlienky nám občas zablúdili aj k domácim pánom týchto lesov – medveďom. Nebol to strach, skôr hlboký rešpekt. Prechádzali sme ich kráľovstvom ticho a s vedomím, že sme v ich revíre. Prečo sa vydať na Baranec podvečer? Domov sme sa vrátili unavení, ale s vyčistenou hlavou. Baranec nám opäť ukázal svoje dve tváre – tú drsnú veternú aj tú nežnú, zaliatu zapadajúcim slnkom. Západ slnka z vrcholu chutí vždy o niečo lepšie, keď si ho musíte poctivo vyšliapať. Ak hľadáte zážitok, ktorý vás vytrhne z bežnej rutiny, výstup na Baranec mimo hlavných hodín je tou správnou voľbou. Náročnosť a trasa: Výstup na Baranec zo Žiarskej doliny Ak sa rozhodnete pre výstup na Baranec, pripravte sa na jednu z najkrajších, ale aj kondične najnáročnejších túr v Západných Tatrách. Najpopulárnejšia trasa vedie z ústia Žiarskej doliny po žltej turistickej značke. Ide o poctivé stúpanie, pri ktorom na približne 7 kilometroch prekonáte prevýšenie takmer 1 300 metrov. Trasa vedie najprv lesným terénom, ktorý sa neskôr mení na kosodrevinu a trávnaté hrebene Holého vrchu. Hoci technicky nejde o náročný terén , strmý sklon vám nedá nič zadarmo. Odmenou sú však kruhové výhľady, ktoré mnohí turisti považujú za vôbec najkrajšie v celom pohorí. Tipy na bezpečný zostup na Baranec potme Plánovať výstup na Baranec s cieľom stihnúť západ slnka vyžaduje nielen dobré načasovanie, ale najmä zodpovednú prípravu na cestu späť. Tu je niekoľko zásad, ktoré by ste nemali podceniť: Kvalitná čelovka je základ: Nezabudnite si skontrolovať batérie a pre istotu si pribaliť aj náhradný zdroj svetla. Mobil ako jediný zdroj svetla v tatranskom teréne nestačí. Vrstvenie oblečenia: Hneď ako zapadne slnko, teplota prudko klesá a vietor na hrebeni môže byť neúprosný. Termoprádlo a neprefúkavá bunda sú v batohu povinnosťou. Poznajte trasu: Zostupovať po tme odporúčame len vtedy, ak už daný chodník poznáte za svetla. V noci sa orientačné body hľadajú oveľa ťažšie. Rešpekt k zveri: V neskorých hodinách sa zvyšuje aktivita divej zveri. Rozprávajte sa alebo si občas písknite, aby ste o sebe dali vedieť a vyhli sa prekvapeniam v kosodrevine. Aplikácia Horská záchranná služba: Majte ju v telefóne nainštalovanú a nabitý mobil majte v teple blízko tela. Výstup na Baranec Ako dlho trvá výstup na Baranec zo Žiarskej doliny? Priemerný čas výstupu je 3,5 až 4,5 hodiny v závislosti od kondície. Celkový okruh so zostupom vám zaberie približne 7 až 8 hodín. Pri plánovaní západu slnka odporúčame vyraziť aspoň 5 hodín pred očakávaným západom, aby ste mali rezervu na oddych na Holom vrchu. Je trasa na Baranec vhodná pre psov? Áno, trasa zo Žiarskej doliny po žltej značke je pre psov zvládnuteľná, keďže neobsahuje reťaze ani rebríky. Uistite sa však, že váš pes má dobrú kondíciu na prudké prevýšenie a dostatok vody, pretože na hrebeni nie sú žiadne pramene. Dá sa na Baranci stanovať alebo bivakovať? Nie, Baranec sa nachádza na území TANAP-u, kde je bivakovanie a stanovanie mimo vyhradených miest zakázané. Ak plánujete západ slnka, musíte počítať s nočným zostupom späť do doliny. Kedy je najlepší čas na Baranec sunset hike? Ideálne sú stabilné letné alebo skoré jesenné dni , kedy je vzduch čistejší a viditeľnosť najlepšia. Vždy si však overte predpoveď vetra, ktorý býva na vrchole Baranca veľmi silný aj pri jasnej oblohe. Príspevok Podvečerný výstup na Baranec: Keď sa Západné Tatry zahalia do zlata zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
22.12.2025 14:15 Planespotting na Skiathose je sociologický fenomén, ktorý ťa naučí jednu zásadnú vec: nepozeráš sa na lietadlá, pozeráš sa na ľudí. Runway je len javisko, kde sa každý deň odohráva tá istá komédia v prachu a smrade kerozínu. Zatiaľ čo motory revú, ja pozorujem päť základných druhov „zvedavca obyčajného“: Dobrodruh : Stojí na hranici runwaye s výrazom mučeníka. Keď mu prúd vzduchu z turbíny odfúkne šiltovku do Egejského mora a piesok mu obrúsi rohovku, nepohne ani brvou. Stojí vzpriamene, hrdý na svoje dobrovoľné sebapoškodzovanie, zatiaľ čo ostatní váhajú, či ho obdivovať, alebo zavolať psychiatra. Znudený konzument: Netuší, čo tu robí. Prišiel sem len preto, že lehátka na pláži sú ešte mokré a „všetci tu predsa chodia“. Pozerá na hodinky a rozmýšľa, či to lietadlo pristane skôr, než mu vyprší platnosť parkovacieho lístka. Fotograf-kreatívec: Vybavený technikou v cene jazdeného auta. Strieda objektívy, hľadá uhol, ktorý „ešte nikto necvakol“, aby po troch hodinách v prachu zistil, že presne tú istú fotku už pred desiatimi rokmi urobil niekto na iPhone 4. Zodpovedný manžel: Hlava rodiny, ktorá stojí v bezpečnom závetrí a deťom udeľuje prednášky o aerodynamike a bezpečnosti. Je to jeho moment hrdosti. On ich sem doviedol. On je ten, kto vie, odkiaľ fúka. Deti zatiaľ zúfalo hľadajú tieň a premýšľajú, či je otec hrdina alebo len tvrdohlavý. Zberač digitálneho odpadu: Pol dňa stojí na rozpálenom asfalte a cvaká do zblbnutia. Potom sa stiahne do najbližšej krčmy, kde pri riedkej káve a croissante hodinu „čistí“ galériu: frajerka, práca, rodina, insta ja pri lietadle. Misia splnená, ego nakŕmené, ide sa ďalej. Priznávam, ani my sme tomuto cirkusu na Skiathose neodolali. Ale dve lietadlá, jedna stratená čapica a pískanie v ušiach mi stačilo. Kým dav čakal na ďalší charter z Manchestru, ja som odbočil tam, kam zvyšok sveta zabúda pozerať. Staré prístavné doky: Manifest surovej estetiky Tam, kde končí turistické pozlátko, začína môj revír – staré priemyselné doky. Pre bežného dovolenkára je to kopa hrdzavého šrotu, pre mňa vizuálna extáza a nekonečný zásobník príbehov. Kým dav o tristo metrov ďalej kolektívne otvára ústa pod podvozkami lietadiel, ja hľadám pravdu v opustených kontajneroch, v škripote rozsušených dosiek a v nánosoch starej ošúpanej farby, ktorá na trupoch lodí vytvára mapy neexistujúcich kontinentov. Staré prístavné doky na Skiathose Industriál je jediným miestom na ostrove, kde ti nikto nepredáva gýčový západ slnka. Tu vidíš život v jeho najúprimnejšej, takmer surovo živočíšnej podobe. Je to svet rybích vnútorností, rozliateho oleja a mozoľov, ktoré nepotrebujú filtre na Instagrame. Práve v tomto „zákulisí“ sa odohráva skutočné Grécko – bez turniketov a naučených úsmevov. Fascinuje ma, ako dokáže hrdzavý sud alebo zamotaná rybárska sieť zbúrať všetky naučené normy krásy a otvoriť priestor pre čistú fantáziu. Odfotiť gýčovú pohľadnicu nie je umenie, je to len technická zručnosť. Skutočným umením je nájsť harmóniu v chaose každodennej reality a dať príbeh veciam, ktoré svet už dávno odpísal. A najlepší bonus? Žiaden iný turista tu nešaškuje s fotoaparátom. Všetci sú totiž o tristo metrov ďalej a nechávajú si masírovať pľúca turbínou. Kde končí industriál, začínajú olivové háje Podobne ako industriál, fascinuje ma aj príroda – ale tá skutočná, nie tá vyžehlená v rezortoch. Estetika, ktorú čas vyrezal do storočných kmeňov olivovníkov, je božské umenie. Keď lietadlá hučia nad hlavou, ja kráčam k jazeru Agios Georgios, kde začína nenápadný pobrežný chodník do olivových hájov. Kým neprišli turisti, olivovníky a ryby boli základom prežitia. Dnes básnime o zdravej stredomorskej strave, ale ja dodávam: je hlavne striedma a čestná. Kvalitný olivový olej nepotrebuje nič. Len kúsok dobrého chleba, tanier a víno. Ak máte pocit, že tomu niečo chýba, olej nebol dobrý. Bodka. Olivovník je pre ostrovana všetkým – dáva tieň na poobedňajšiu siestu, drevo na zimu a tekuté zlato do kuchyne. Pod týmito stromami sa nefotí na Instagram, pod týmito stromami sa žije a premýšľa. Mohol by som pokračovať vinnou révou, ale to by sme tu boli do rána a pravdepodobne by sme skončili opití a sentimentálni. Epilóg Vraciam sa po niekoľkých hodinách úžasnej, tichej chôdze. Keď prechádzam okolo runwaye letiska, vidím tam zopár tých istých kreatívcov. Planespotting na Skiathose frčí. Stále stoja. Stále čakajú na ten „svoj vysnený záber“. Bože, aká grandiózna strata času. Ale potom si uvedomím jeden paradox: vďaka bohu za nich. Kým oni poslušne čakajú na svoje lietadlá, mne nechávajú tie najkrajšie kúsky ostrova úplne prázdne. Turizmus je to, čo robí ostrov živým, ale nezáujem turistov je to, čo robí ostrov krásnym. Príspevok Planespotting na Skiathose: Lietadlá sú len zámienka, skutočným kinom sú ľudia zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
22.12.2025 01:15 Skiathos si väčšina ľudí pamätá ako ostrov pláží, barov a lietadiel letiaco nízko nad hlavami. My sme sa však rozhodli ísť opačným smerom – Výstup na Mt. Mytikas, najvyšší bod ostrova. Má síce len 433 metrov, ale nenechaj sa oklamať číslom. Chodníky okolo neho ťa donútia nastúpať výškové metre, ktoré by si od „plážového ostrova“ nečakal. A presne v tom je to čaro. Plot, kravy a rýchle rozhodnutia Prvé vážnejšie zastavenie nebolo kvôli výhľadu, ale kvôli plotu. Prejsť či neprejsť? Za ním sa v diaľke pokojne pásli kravy. Vyzerali, že turistov poznajú lepšie než miestne bary. Dúfali sme len, že niekde nablízku nemajú žiarlivých býkov. Do toho štekot psov, ktorým v očiach čítaš vetu: "Ešte krok a natrhnem ti riť." V horách to znie vždy o niečo naliehavejšie než v dedine. Rýchle otvorenie bránky, rýchly prechod a ešte rýchlejší ústup. Hory na Skiathose ťa naučia rozhodovať sa bez zbytočného filozofovania. Karaflitznaka: Skiathos najkrajšie výhľady Karaflitznaka najkrajšie výhľady Skopelos Karaflitznaka – druhý najvyšší kopec ostrova – vyzeral na mape ako zbytočná zachádzka. V realite sa zmenil na jedno z najsilnejších miest dňa. Vyšli sme na vrchol a zrazu bolo všetko jasné. Skopelos ležal oproti nám ako na dlani, pod nami sa leskol prístav, v diaľke bolo vidno aj letisko. A hlavne – nefúkalo.Ten druh pokoja, keď sa ti nechce ísť ďalej ani dole. Sedeli sme tam dlhšie, než sme plánovali. A vôbec nám to neprekážalo. Mt. Mytikas, strecha Skiathosu pred nami Po niekoľkých kilometroch stúpania a klesania nás chodník vyviedol na lúčku, z ktorej bol konečne viditeľný hlavný kríž. Záver dal telu ešte zabrať. Laná, reťaze, kamene, sústredenie. Nič technicky extrémne, ale dosť na to, aby si vedel, že si si vrchol zaslúžil. A hore? Výhľady. Ticho. A malý grécky žart. V skrinke s vrcholovou knihou nás čakala fľaša Ouza a tri poháriky.No nemiluj tých Grékov. Aj na vrchole hory vedia, že rituál je dôležitejší než výkon. Olivový olej na Skiathose Schádzame opäť pomocou reťazí a lán. Zostup z Mytikasu nás viedol popri starých olivovníkoch, ktoré tu stoja dávno predtým, než niekto začal ostrov nazývať dovolenkovou destináciou. Oliva bola pre vnútrozemie Skiathosu tým, čím je dnes pláž pre turistov – istotou prežitia. O niečo nižšie pod trailom kedysi fungoval jednoduchý kamenný olivový lis, ručný, pomalý, poháňaný ľuďmi a trpezlivosťou. Rodiny sem nosili úrodu z okolitých svahov a lisovali olej nie pre obchod, ale pre seba, pre zimu, pre deti. Prvá várka oleja sa podľa miestneho zvyku nepredávala – patrila kaplnke, kláštoru alebo zostala doma ako požehnanie na celý rok. Aj preto dnes olivové háje na Skiathose nepôsobia ako plantáže, skôr ako dedičstvo. Veľa miestnych dodnes vyrába olej len v malom, často ho dávajú spracovať mimo ostrova, no chuť zostáva rovnaká – surová, zemitá, úprimná. Medzi olivami a horami tu nikdy nebola hranica, jeden svet plynule prechádzal do druhého. A keď tadiaľ prechádzaš pešo, zrazu chápeš, prečo sa ostrovania nikdy úplne nepresťahovali k moru. Hora ich síce unavila, ale oliva ich vždy uživila. Sme nad Parissi winery, späť v civilizovanejšej časti ostrova. Nebolo to extrémne náročné. Ale bolo to božie. A pritom si dovolím tvrdiť, že 90 % turistov na Skiathose tieto výhľady nikdy nezažije. Nejde sem totiž žiaden shuttlebus.. A možno je to tak správne. Kaplnky Skiathosu nežiaria na Instagrame Cestou míňame jednu z mnohých kaplniek. Na ostrove ich sú desiatky – najmä pozdĺž severných trailov. Skromné, otvorené, udržiavané miestnymi. Bez turniketov, bez vstupného, bez vysvetľujúcich tabúľ. Výstup na Mt. Mytikas sa vydaril nad očakávania. Ak máš čas, choď tiaž na trail ST 8, ktorý kopíruje severné pobrežie medzi strateným mestom Kastro a Agios Alexandrios. My sme to tentoraz nestihli. A dodnes nás to trochu mrzí. Nestihli sme to aj preto, že večer nás čakala Evangelistria Monastery – kláštor a jeho olivové háje. Príspevok Výstup na Mt. Mytikas: Turistika na Skiathose, ktorú bedekre vynechávajú zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
21.12.2025 18:30 Evangelistria Monastery nebol cieľ. Bol to dojazd. Po hrebeňovom okruhu okolo hory Mytikos sme si kláštor nechali ako ochutnávku na záver. Nie dezert, skôr niečo medzi bodkou a otáznikom. Hrebeňový trail totiž končí prekvapivo blízko autobusovej zastávky pri kláštore, a to znie ako plán. Najmä v krajine, kde plány berú skôr orientačne. Mimo sezóny autobusy chodia zriedka, a tak sme si v prístave dvakrát overili, že ten posledný o 19:00 nás naozaj odvezie domov. V predajnej búdke nám to pani predajkyňa potvrdila s úsmevom, ktorý má v Grécku váhu podpisu. Autobus ide len jeden. Lístky sa predávajú údajne presne na miesto. Pani nám na ne ešte starostlivo vyznačila dátum. Všetko vyzeralo fenomenálne. Príchod o piatej: výhra, ktorú neplánuješ Ku kláštoru prichádzame uchodení okolo piatej večer. A zrazu vieme, že sme trafili presne. Horná kaplnka úplne prázdna. Schádzame po schodoch. Dve malé hotelové skupinky sa práve chystajú odísť. My ostávame. Kláštor je zrazu len náš. Prechádzame každý kút – dvor, arkády, kamenné steny, malé zákutia, kde má ticho vlastnú ozvenu. A práve vtedy sa ozve malý zvon a začína večerná modlitba. Nerozumiem ani slovo. Ale liturgický dialóg dvoch opátov ma drží takmer hodinu. Neviem prečo. Možno je to hlas, rytmus, pauzy, harmónia, čaro skromného priestoru.. Ako keby sa nerozprávali medzi sebou, ale s tým priestorom. Kláštor Evangelistria Monastery: miesto, kde vznikla grécka vlajka Evangelistria Monastery vznikol v 18. storočí, v čase, keď Grécko ešte nebolo Gréckom, ale myšlienkou. Kláštor sa stal miestom duchovného úkrytu, vzdelanosti a odporu – nie hlučného, ale vytrvalého. Kláštor je svetový unikát. Práve tu, v tkáčskej dielni kláštora, navrhli a utkali v roku 1807 prvú oficiálnu grécku vlajku s bielym krížom. Tu sa Grécko učilo veriť samo sebe. Vraj sa tu stretávali ľudia, ktorí verili, že identita sa dá zachrániť modlitbou, vzdelaním a trpezlivosťou. Vraj tu mnísi schovávali knihy a myšlienky, keď bolo nebezpečné ich vyslovovať nahlas. A vraj niektorí z nich nikdy z kláštora neodišli. Nie telom – ale hlasom. Keď večer stojíš na dvore a vietor ide správnym smerom, máš pocit, že sa modlitba ešte neskončila. Vraj. Mnísi, olivy a vône, ktoré si pamätáš Miestni mnísi sú prekvapivo zruční. Okrem modlitieb vyrábajú extra kvalitný olivový olej, víno a drobné produkty, ktoré nemajú ambíciu byť iba suvenírom. Ochutnali sme víno. Ale olejový parfém ma dostal. Vôňa olív, vavrínu a kadidla. Kúpil som ho pre ženu – aspoň som si to myslel. Používam ho dodnes. Nie ako kozmetiku, ale ako spúšťač spomienky. Grécky dopravný epilóg: Keď lístok na autobus nič neznamená Evangelistria Monastery opúšťame o pol siedmej. Na zastávke stojíme sami. O pol hodiny skôr – pre istotu. Veď čo ak autobus nepočká. O 18:40 odchádza posledná skupina hotelovým busom.My ostávame. Je ticho. Je tma. O 19:20 už vieme, že grécky temperament opäť zvíťazil nad cestovným poriadkom. O 19:30 ide okolo nás akýsi montér v pick-upe. V panike sa pýtam na autobus. Usmeje sa.„To je tu bežné. Naskočte. Zveziem vás dole.“ V prístave bežím k búdke. Pani biletárka sa čulo baví s vodičmi. „Bolo málo ľudí, tak autobus nešiel.“Ukážem lístky.„A čo s tým,“ pýtam sa„Neviem. Tak choďte zajtra.“ Keď jej poviem, že zajtra tam ísť nemusíme, lebo dnes sme tam už boli, chvíľu premýšľa.Potom mi vráti peniaze a hodí lístky do koša. Čisté.Jednoduché.Grécke. Skiathos kláštory, veľké ticho Skiathos je posiaty desiatkami malých kaplniek a kláštorov. Nie sú to atrakcie. Sú to zastávky. Miestni sa o ne starajú prirodzene – nie preto, že musia, ale preto, že patria ku krajine rovnako ako borovice a olivy. Niektoré z tých, ktoré sme prešli: Moni Kechrias – kláštor schovaný v olivových hájoch, kde sa čas správa slušne a neponáhľa sa. Agios Nikolaos – kaplnka nad morom, kde vietor znie ako stará pieseň. Panagia tis Giannaki – miesto pútnikov, piesní a sviatočnej trpezlivosti. Agios Ioannis – malý kláštor v skalách, ideálny pre tých, ktorí nehľadajú odpovede, ale pokoj. Vraj si tieto miesta pamätajú ľudí. Nie mená. Kroky. Ja len dúfam, že sme dostatočne dupali. Príspevok Evangelistria Monastery: Na Skiathose má viera iný rytmus než turizmus zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
21.12.2025 05:31 Najkrajšie pláže Skiathosu objavíte iba peši. Autobus je len úvod. Ochotne vás dovezie až k zastávke Mandraki . Potom sa vodič otočí, zavrie dvere a ostrov si vás preberie sám. „Ďalej už len pešo,“ povie niekto samozrejme. A zrazu vieš, že to myslí vážne. Borovicový les, ktorý vás učí spomaliť Cesta k moru vedie cez hustý les, kde dominujú grécke borovice a nízke kríky stredomorskej maquis. Zaujali ma sudy rozmiestnené popri chodníku. Nie sú tu pre smädných turistov, ale pre požiarnikov. Existuje tu tichá dohoda: keď ideš späť, vylievaš do nich zvyšnú vodu z fľaše. Žiadna tabuľa, len gesto – tichý pakt medzi lesmi Skiathos a človekom. Divoká Mandraki Beach, keď sa les rozostúpi Po polhodine chodníka sa zrazu priestor otvorí a Mandraki Beach sa zjaví tak náhle, až máš chuť sa obzrieť, či si si ju len nevymyslel. V tej chvíli pochopíš rozdiel medzi prírodnou jedinečnosťou a komerčnou turistikou. Žiadna hudba, žiadne stánky. Len piesok, more a vietor, ktorý nič neponúka, no dáva všetko. Vyzliekam veci a vešiam ich na naplavené drevo – improvizované vešiaky od domácich. Funkčné, krásne, bez dizajnéra. Skok do mora je boží – nie metaforicky, ale fyzicky. Pralesný trail, ktorý si musíš zaslúžiť Pokúšal som sa dostať na mys priamo z pláže, no neprešiel som. Až v hustej „džungli“ som zbadal nenápadný chodník. Okolo pláží Mandraki beach a Elias beach sa rozprestiera takmer nepriestupná bariéra. Nejde o bežný les, ale o hustý stredomorský "prales" tvorený borovicami Aleppo a extrémne hustou vegetáciou maquis. Kríky tu rastú tak tesne pri sebe a sú také prepletené ostrými konármi, že bez mačety alebo oficiálneho trailu nemáte šancu. Práve táto izolácia zachránila pláže pred masovou výstavbou – terén je pre techniku jednoducho nezdolateľný. Trail tam nie je preto, aby ho niekto našiel, ale aby si ho zaslúžil. Chvíľu kráčaš v tieni a dychu, až ťa chodník vyplaví na lúčku a piesočnú dunu Mandraki Elias Beach. Ak sa prebrodiš v piesku až nakoniec, objavíš parkovisko a za ním malú Agistros Beach. Prečo má Elias Beach tie najlepšie vlny? Na rozdiel od pokojných pláží na juhu, Elias Beach je otvorená priamemu severnému vetru zvanému Meltemi. Vďaka špecifickému sklonu morského dna sa tu vlny nelámu ďaleko od brehu, ale naberajú silu a v plnej paráde sa valia priamo na piesočnú dunu. Ak hľadáte ten pravý zvuk búrlivého Egejského mora a penu na brehu, tu ste na správnej adrese. Mandraki a Elias Beach určite patria medzi najkrajšie pláže Skiathosu Tu už nikto nerieši plavky. Praktické FKK riešenie mi umožnilo nenamočiť si tie svoje, čo sa cení. Nie je to o nahote, ale o slobode. Zrazu nemáš čo skrývať – ani pred morom, ani pred sebou. A všetko sa zrazu inak hojdá. Koukunaries Wetland Bodka za dňom. Cesta späť po traili ST14 bola skvelá na výhľady i premýšľanie, hoci trochu nudná. Až strmý zostup k zastávke mi dal pocítiť, že nohy majú na dnešný deň vlastný názor. Ako bonus som si pridal kolečko okolo prírodnej rezervácie Koukunaries Wetland. Je to miesto iného jazyka: pokoj, rovina a ticho. Ideálna bodka za dňom, ktorý mal viac viet než bodiek. Koukunaries Wetland je taký sladkovodný unikát v slanom svete. Táto mokraď je zapísaná v zozname chránených území a jej jedinečnosť spočíva v tom, že ide o vzácny brakický ekosystém . Je to domov pre viac ako 200 druhov vtákov a unikátne čierne labute. Čo je však fascinujúce, je priľahlý píniový les Stone Pine, ktorý rastie priamo na piesočných dunách. Je to jeden z mála takýchto lesov v celom Stredomorí, kde stromy doslova "pijú" vodu z mokrade a zároveň držia dunu pokope. Dopravná realita Skiathosu Rada z gréckej praxe: Kontrolujte odjazdy autobusov, ale nespoliehajte sa na ne. Svojráz miestnej dopravy spočíva v tom, že ak vodič usúdi, že cestujúcich je málo, jednoducho sa na jazdu vykašle alebo čaká. Nám sa to stalo pri kláštore Evangelistria, ale to je už iný príbeh. S pieskom v topánkach a lesom v hlave však na ten autobus nakoniec vždy nejako počkáte. Miestny tip: Ak chcete spoznávať najkrajšie pláže Skiathosu, v sezóne jazdia autobusy veľmi sporadicky aj k známej Aselinos Beach, ktorá je dobrý východiskom pre objavenie všetkých. Dokonca s medzi zastávkou pri miestnom kláštore. Skúsili sme. Výhľady nádherné. Kláštor zavretý. Cesta späť v nedohľadne. :-) Príspevok Mandraki a Elias Beach: Najkrajšie pláže Skiathosu objavíte iba peši zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
20.12.2025 22:46 Objaviť stratené mesto Kastro na Skiathose nie je len výlet. Je to útek – o pár storočí dozadu, do čias, keď more nebolo romantickou kulisou, ale rozsudkom smrti. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa sem vyberiete, nečakajte turistický skanzen. Čaká vás surová história a príroda na konci sveta. 7,9 km. 390 m prevýšenie. „Tam? Tam to bude za 60 eur. Späť dvakrát viac,“ snaží sa nás odradiť taxikár a už pri tom pohľade vieš, že tvoja odpoveď ho nezaujíma. Autobus tam nejazdí. Nikdy nejazdil. A ak by aj, asi by sa hanbil. My sme sa rozhodli objaviť Kastro po svojom – cez prach, pot a serpentíny. Piráti: Keď Egejské more nebolo modré, ale nebezpečné V 14. storočí neboli piráti exotická legenda, ale každodenná hrozba. Saracénski a osmanskí nájazdníci prichádzali potichu a brali všetko. „More nás živí, ale aj zabíja,“ hovorilo sa vtedy na Skiathose. Obyvatelia urobili radikálny krok – opustili pobrežie. Zobrali kamene, ikony aj svoj strach a postavili nové mesto tam, kde sa piráti báli zakotviť. Na strmej skale. Kastro vzniklo okolo roku 1360 ako prírodná pevnosť s jediným vstupom cez padací most. V čase najväčšej slávy tu v 500 domoch žilo tisíce ľudí a stalo tu až dvadsať kostolov. Lebo keď sa každú noc bojíš o život, modlíš sa často. Jozef, serpentíny a zvuk umierajúceho motora Celé sa to začalo deň predtým na letisku, na ikonickej vyhliadke Plane Spotting. Kto by si nechal ujsť štart lietadla 30 metrov za turbínou? Petrovi odletela čiapka, pár odvážlivcov povalilo na zem a v tom hluku sme zrazu začuli slovenčinu. „Auto máme, ale kam s ním na tomto mini ostrove ísť?“ hovoril Jozef. „Choďte do Kastra,“ využil som situáciu. O deň neskôr sme už sedeli v jeho aute. Serpentíny s 18 % sklonom, cesty, ktoré viac tušíš ako vidíš. Motor, ktorý znel ako modlitba a kolesá sa občas pretočili len zo vzdoru. Keď sme konečne zastavili na úzkom zlome cesty, Jozef sa pozrel na ten zráz a povedal len: „Tak toto nám v bedekri neukázali.“ Turistický trail: Cesta, ktorú by aj piráti nenávideli K ruinám Kastro sme sa vybrali kombináciou trailov ST6 a ST8. „Je to fakt dobrý nápad?“ pýtal sa Peter niekde medzi olivovníkmi, keď sa obloha začala nebezpečne zaťahovať. Cesta na stratené mesto Kastro vedie cez staré vinice a kaplnky, po pobrežných útesoch, ktoré vyzerajú opustené len naoko. Cez padací most vchádzame do mesta duchov. Okolo nás prechádza skupinka lodných turistov so sprievodcom. Aj vďaka nemu sme takí múdri. Keď Kastro konečne uvidíš, nevykríkneš. Len spomalíš. Rozvaliny domov, zvyšky chrámov a múry bez striech. „Takto nejako muselo vyzerať čakanie na nepriateľa,“ povedal Jozef potichu, zatiaľ čo sa spustil hustý lejak. Zostali sme uväznení v jednej z kaplniek. Vonku lialo, more pod útesom hučalo a my sme odhaľovali tajomstvá miesta, ktoré pred 200 rokmi ľudia opustili bez boja – jednoducho preto, že strach sa konečne odsťahoval. Prečo Kastro zaniklo? Okolo roku 1830, keď vzniklo moderné Grécko a piráti zmizli, ľudia sa vrátili k moru. Stratilo zmysel a mesto bez zmyslu dlho neprežije. Odvtedy sú tu len ruiny. Keď sme premočení schádzali dolu útesom, mal som pocit, že nás mesto sleduje. Nie vyčítavo, skôr zvedavo, či zvládneme to 300-metrové stúpanie späť k autu. Stratené mesto Kastro si vraj pamätá každého, kto prišiel poctivo, po vlastných. Lalaria Beach a tip ako objaviť Kastro Ak nechcete objaviť stratené mesto Kastro s pľuzgiermi a pešo, ideálne je v prístave prenajať loď. Chodia pravidelne. Výhodou lode je, že navštívite aj slávnu Lalaria Beach, preslávenú filmom Mama mia, kam sa inak nedostanete. Málokto z turistov však tuší, že väčšina scén sa natáčala na vedľajšom ostrov Skopelos. Cenu zjednávať nemusíte. Všetci taxikári aj lodiari sú dohodnutí. Príspevok Objaviť stratené mesto Kastro na Skiathose: Peším trailom tam, kam ani grécky taxikár nepôjde zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
19.12.2025 20:15 Keď sme sa s Johnym vybrali na sever, netušili sme, že nás Gdaňsk takto pohltí. Baltik a Severné Poľsko nie je len o mori. Je to zmes stredovekej histórie, industriálnej moderny a miest, kde sa zastavil čas. Gdaňsk: kompletný sprievodca trojmestom a divokým severom vám poradí, čo robiť v Gdaňsku a ako sa nezblázniť z parkovného. Trojmestie: Tri svety v jednom Každé z týchto miest má inú dušu. Gdaňsk je historický a hrdý, Sopot elegantný a Gdyňa drsne prístavná. Gdaňsk a jeho poklady: Srdcom je Staré mesto s ikonickým žeriavom Gdański Żuraw. Ak hľadáte jantár, Mariacka ulica je povinnosť. Pre modernú kultúru zamierte do dokov – priestory 100cznia a Elektryków sú miestom, kde Johnyho konzervatívne hodnoty narazili na acidový beat a street art. Neobíďte ani Múzeá Solidarity a II. svetovej vojny, sú to svetové unikáty. Sopot – kúpeľná pohoda: Sopot je miesto, kde sa chodí „ukázať“. Majú tu najdlhšie drevené molo v Európe . Gdynia – sny o mori: Ak milujete lode a vôňu nafty, prístav Gdynia vás dostane. Je to prístav s dušou dobrodružstva, kde kotvia legendárne lode ako Dar Pomorza. Gdynia - Dar Pomorza Polostrov Hel: Na samý koniec Poľska Ak chcete zažiť pocit, že ste na konci sveta, polostrov Hel je to pravé miesto. Táto úzka kosa zeme sa tiahne do Baltu a ponúka bizarný úkaz: z jednej strany je ticho a pokoj, z druhej divoký vietor a vlny. Chalupy: Raj pre surferov a kempistov s dušou socialistickej rekreácie. Mesto Hel: Rybie bary, majáky a „parkovacie orgie“. My sme sa otočili na päte a zaparkovali o 300 metrov ďalej zadarmo – nenechajte sa nachytať na predražené celodenné parkoviská. Łeba a poľská Sahara: Ak máte radi piesok, duny v Słowińskom národnom parku pohlcujú lesy priamo pred vašimi očami. UFO v kukurici: Cestou z Helu sme v kukuričnom labyrinte našli lietajúci tanier a traktoristov s anténami. V Poľsku je skrátka možné všetko. Pláže Severného Baltiku Praktické info na cestu Doprava v Gdansku Väčšina výletov začína na Gdaňsk letisko . Ak chcete byť pánmi svojho času, car rental Gdaňsk je najlepšia voľba, hoci do Sopotu či Gdyne sa v pohode dostanete aj prímestským vlakom . Na Hel dokonca premáva sezónny trajekt priamo z Gdaňska. Ubytovanie a ceny Ubytovanie Gdaňsk hľadajte podľa toho, čo preferujete. Staré mesto je drahšie a hlučnejšie, okrajové časti sú pokojnejšie. Celkovo sú ceny v Gdaňsku pre Slováka priaznivé, pozor si dajte len na turistické pasce v prístavoch a predražené „mimo sezónne“ parkoviská. Počasie Gdansk Počasie v Gdaňsku je vrtkavé ako Johnyho nálada pred rannou kávou. Baltický vietor vie byť ostrý aj počas slnečného dňa, takže „windstoperka“ je váš najlepší priateľ. Ideálny čas na návštevu je jar alebo skorá jeseň – menej ľudí, viac autenticity. Aktuálne počasie v Gdansku si pozrite tu. Čo vidieť v okolí? Hrad Malbork Ak máte auto, určite si urobte výlet na hrad Malbork. Je to najväčšia tehlová stavba na svete a zážitok, ktorý vás prenesie o pár storočí dozadu. Tip na záver: Ak vás Gdaňsk: sprievodca trojmestom slobody a jantáru zaujal, nezabudnite si prečítať naše detailné reportáže z jednotlivých miest, ktoré nájdete v odkazoch v texte. Gdaňsk, Baltik a severné Poľsko nie sú len cieľom. Je to cesta! Príspevok Gdaňsk: sprievodca trojmestom slobody a jantáru, čo vidieť? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
19.12.2025 01:01 Východná časť Vysokých Tatier, tam kde sa žulové štíty stretávajú s vápencovými stenami Belianskych Tatier, ukrýva jedno z najkrajších turistických dobrodružstiev na Slovensku. Či hľadáte pohodovú nedeľu s rodinou, alebo si chcete poriadne „odmakať“ výstup na jedny z najkrajších vyhliadkových štítov, Dolina Zeleného plesa vám ponúkne všetko. V tomto sprievodcovi spojíme štyri unikátne ciele 7 kopcov 3 jazerá, ktoré môžete absolvovať ako jednu veľkú expedíciu, alebo si ich rozdeliť podľa kondície a chuti. Parkovisko Biela voda ako brána do turistického raja Všetko to začína na parkovisku Biela voda . Je to strategický bod, kde odporúčam nechať auto a vyraziť skoro ráno. Odtiaľto vás žltá značka povedie Dolinou kežmarskej Bielej vody, popri studenom a divokom potoku, až tam, kde sa otvárajú výhľady na monumentálne steny Belianskych Tatier. 1. Zelené pleso – Srdce doliny Dolina Zeleného plesa - foto Helena továrňaková Zelené pleso je tatranská klasika, ktorú si netreba nechať ujsť. Hoci je trasa stredne náročná a zdĺhavá , prevýšenie 855 metrov je rozložené príjemne. Atmosféra: Chata pri Zelenom plese je utopená medzi končiarmi Kežmarského štítu a ikonickou Jastrabou vežou. Moja skúsenosť: Vítajú vás tu nebojácne kačice a „všadezelená“ energia. Ak máte šťastie, stretnete tu legendárnych tatranských bundášov . Je to ideálne miesto pre batôžkátov na „Májku s rohlíkom“ alebo legendárnu parenú buchtu s výhľadom na Medený vodopád. Tip pre rodiny: Túru s návratom zvládnete za cca 6 hodín. Je vhodná aj pre zdatnejšie deti, ktoré milujú kamene a potoky. 2. Veľká Svišťovka – Rodinná dvojtisícovka Prechod Malou Svišťovkou, Zuzka Treskoňová Ak vám na chate ostali sily, pokračujte po červenej magistrále. Čaká vás výškový rozdiel 500 metrov, ktorý preverí vaše pľúca, ale odmení vás panorámou, ktorú žiadna fotografia neopíše. Terén: Cesta vedie cez suťoviská a v jednom úseku narazíte na reťaze. Nie sú extrémne náročné, ale v búrke alebo námraze vlejú do človeka potrebnú dávku adrenalínu. Zážitok: Svišťovka má meno po kolónii svišťov, no najčastejšie tu budete „svišťať“ vy smerom k vrcholu. Výhľad na hlbokú Dolinu Zeleného plesa z výšky 2000 metrov je dychberúci. Zo sedla môžete pokračovať na Skalnaté pleso a lanovkou sa zviezť do Tatranskej Lomnice. 3. Červené pleso – Tichý klenot pre fajnšmekrov Dolina Zeleného plesa - Červené pleso Pre tých, ktorí hľadajú hĺbku a ticho, je tu Červená dolina. Hneď ako necháte ruch chaty za chrbtom a začnete stúpať smerom na Jahňací štít, davy zmiznú. Prečo tam ísť: Červené pleso je plytké, nenápadné, ale fascinuje červenkastým odleskom. Je to miesto bez bufetov a lanoviek a je cieľom výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Atmosféra: Tu už nepočuť cinkanie príborov z terasy, ale len hvizd svišťov a padajúce kamene. Je to cieľ, ktorý si musíte „odmakať“ v suťovisku a kosodrevine, ale ten pocit, že ste v Tatrách takmer sami, je na nezaplatenie. 4. Jahňací štít – Finále pre skúsených Tento cieľ považuje každý turista za kráľovský bonus. Výstup na Jahňací štít nepatrí medzi ľahké túry a vyžaduje si istý krok a skúsenosti. Trasa: Od chaty trvá výstup približne 2,5 hodiny po žltej značke cez Červenú dolinu. Náročnosť: Najťažší úsek prichádza pri prechode cez Kolový priechod, kde osadili reťaze. Je to technické, strmé a preverí to vašu kondíciu. Výhľad: Z vrcholu uvidíte nielen Lomnický či Pyšný štít, ale za dobrej viditeľnosti aj poľské Pieniny a Tri koruny. Jahňací štít je miestom, kde pochopíte majestátnosť severovýchodnej časti Tatier. Belianske Tatry: Biely kontrast k žule Počas celého výletu vás budú po ľavej ruke sprevádzať Belianske Tatry. Na rozdiel od zubatých žulových štítov Vysokých Tatier, „Belianky“ sú vápencové, sýtozelené a jemnejšie. Hoci veľkú časť pre turistov TANAP uzavrel kvôli ochrane vzácnej fauny a flóry , pohľad na ich masív z Kopského sedla alebo zo Svišťovky je jedným z najfotogenickejších momentov v Tatrách. Ak ste v Belianskych Tatrách nezabudnite navštíviť aj Beliansku jaskyňu a Chatu Plesnivec. Praktické tipy: Dolina Zeleného plesa Doprava: Najlepší štart je parkovisko Biela voda . Prípadne autobusom z Tatranskej Lomnice. Trasa po Zelené pleso je otvorená celoročne. Alternatíva : K Zelenému plesu sa viete dostať aj na horskom bicykli z Bielej vody. Je to 8 km stúpania , ktoré v zjazde poriadne preverí vaše brzdy. Vybavenie: Zoberte si kvalitnú obuv. Kamenistý chodník v Červenej doline neodpúšťa chyby. Nezabudnite na pršiplášť – búrky nad Huncovským štítom vedia prísť rýchlo. Moje hodnotenie: Táto trasa si zaslúži 9 šišiek z 10. Je to esencia Vysokých Tatier v jednom dni. Príspevok Dolina Zeleného plesa: turistický sprievodca Belianskymi Tatrami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
19.12.2025 01:01 Keď sa povie Záhorie, mnohým napadnú len borovicové lesy a piesok. No hneď na hranici s českým Lanžhotom sa ukrýva miesto, ktoré mi vyrazilo dych svojou pokojnou hladinou a neskutočným životom. Adamovské jazerá nie sú o zdolávaní výškových metrov, sú o spomalení. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ak hľadáte cieľ, kde namiesto turistov stretnete skôr volavku alebo labuť, toto je miesto pre vás. Adamovské jazerá ležia medzi mestami Gbely, Kopčany, Lanžhot a Brodské. Vznikli po ťažbe štrku, no príroda si ich rýchlo vzala späť. Dnes sú dôležitou zastávkou pre sťahovavé vtáctvo a jedným z najvýznamnejších ornitologických miest na západnom Slovensku. Parameter výletu Moje hodnotenie Lokalita Gbely , okres Skalica / blízko Lanžhota Náročnosť Veľmi nízka Typ aktivity Cyklistika, pozorovanie vtáctva, rodinný piknik Zaujímavosť Najväčšia kolónia čajky čiernohlavej na Slovensku Čo na mieste zažijete? To, čo robí toto miesto výnimočným, nie je len voda, ale to, čo sa deje nad ňou. Moje odporúčanie: nezabudnite si doma ďalekohľad! Slovenské safari: Na jazerách bolo zaznamenaných viac ako 200 druhov vtákov. Z vtáčej rozhľadne priamo na brehu môžete sledovať hniezdne kolónie, ktoré inde v Tatrách či mestách neuvidíte. Ticho a relax: Jedno z jazier je vyhradené pre rybárov a ochranu prírody, čo zaručuje pokoj, aký v masových rekreačných strediskách nenájdete. Trojmedzie na dosah: Iba kúsok od jazier sa nachádza bod, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Česka a Rakúska. Brána do „Moravskej Amazonie“ Adamovské jazerá nie sú izolovaný cieľ. Sú strategickým štartom pre každého, kto chce zažiť skutočnú divočinu. Stačí prejsť cez rieku Morava k dedinke Lanžhot a ocitnete sa v Moravskej Amazonii – v regióne pralesných lužných lesov a starých riečnych ramien. Celá táto oblasť je v skutočnosti jeden z najcennejších ekosystémov v strednej Európe. Z vlastnej skúsenosti odporúčam výlety v okolí plánovať podľa času: Krátky okruh Pohodová prechádzka okolo jazier a výstup na rozhľadňu. Moravská Amazonie Ak máte chuť na poriadnu dávku divočiny, vydajte sa od jazier hlbšie do lužných lesov k sútoku Moravy a Dyje. Pešo ďaleko nezájdete, sú to kilometre ciest a chodníkov. O tom, ako sa do tejto "Amazonie" dostať kolobežkou alebo bicyklom, sme už písali v našich článkoch ➡️ Do Moravskej Amazonie kolobežkou ➡️ Vlakom a bicyklom do Amazonie. Ako si naplánovať výlet Stručný návod, ako vyťažiť z návštevy Adamovských jazier maximum. Vyberte si dopravu Autom: Zaparkujte priamo v letovisku Adamov .Vlakom: Vystúpte v stanici Kúty alebo Gbely, ak plánujete cyklotúru. Pozorujte prírodu Zastavte sa na drevenej rozhľadni. Sledujte vzácne druhy kačíc a čajok. Je to ideálna vzdelávacia zastávka pre deti. Rozhodnite sa pre cieľ Buď ostaňte pri jazerách na relax, alebo pokračujte smerom na Lanžhot do hĺbky lužných lesov Moravskej Amazonie . Nezabudnite na výbavu Do batoha si pribaľte kvalitný repelent , ďalekohľad a dostatok tekutín. Praktické rady na záver Adamovské jazerá vám možno nedajú svalovicu na nohách ako výstup na Červené pleso, ale zaručene vám vyčistia myseľ. Ak máte v pláne aj Baťov kanál, nechajte si ho ako samostatný tip na ďalší víkend v prístave v Skalici – táto oblasť má totiž toľko tvárí, že jeden deň vám stačiť nebude. Ak máte radi adrenalín, vyskúšajte pump track Gbely. Ak máte radi históriu objavte kaplnku sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. patrí medzi najstaršie sakrálne stavby Slovenska. Uvidíme sa na Záhorí v rámci 11. ročníka 7 kopcov 3 jazerá! Príspevok Adamovské jazerá: Neobjavený vtáčí raj na Záhorí, ktorý vás prekvapí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
18.12.2025 18:30 Väčšina turistov končí svoju púť pri legendárnej Chate pri Zelenom plese, kde ruch terasy často prehlušuje ticho hôr. Ale ak zdvihneš zrak o niečo vyššie, smerom k Červenej doline, čaká ťa iný svet. Z vlastnej skúsenosti vieme, že Červené pleso ti nedá nič zadarmo. Nie je tu bufet ani lanovka, len surová krása a absolútny pokoj. Je to miesto, ktoré sme do 11. ročníka 7 kopcov 3 jazerá vybrali práve preto, že si ho musíš poctivo zaslúžiť každým jedným krokom. Turistický výstup na Červené pleso 🏔️ nie je o lámaní rýchlostných rekordov ani o pózovaní na fotkách pre rýchle lajky. Je to cieľ pre tých, ktorí hľadajú hĺbku. Leží bokom od hlavnej magistrály, trochu schované, trochu nenápadné – a práve v tom spočíva jeho kúzlo. Kde presne leží Červené pleso? Pleso nájdeš v severovýchodnej časti Vysokých Tatier v nadmorskej výške približne 1 811 m n. m. Nachádza sa v Červenej doline, ktorú stráži mohutný Jahňací štít. Parameter túry Moje hodnotenie Náročnosť Stredná až náročná Časová náročnosť Celodenný výlet Davový faktor Minimálny Najväčší zážitok Červenkastý odlesk hladiny a absolútne ticho Samotné pleso je skôr menšie a plytké, no jeho hladina fascinuje jemným červenkastým nádychom. Ten vzniká kombináciou špecifického podložia a lomu svetla v úzkej doline Belianskych Tatier. Ak tam prídete počas babieho leta, ten pohľad vás dostane. Ako sa dostať na Červené pleso? Najlepšia cesta vedie z parkoviska Biela voda. Prvá časť k Zelenému plesu je klasika, ktorú pozná každý. Je to ideálny bod na krátky oddych, ale ja osobne odporúčam nezdržať sa príliš dlho. To pravé dobrodružstvo začína až za chatou. Zmena tempa: Hneď ako necháš chatu za chrbtom a začneš stúpať do Červenej doliny, turistov citeľne ubudne. Terén: Les vystrieda suťovisko a kosodrevina. Chodník je kamenistý a miestami strmší – tu pochopíš, prečo si to treba „odmakať“. Atmosféra: Dolina sa postupne uzatvára. Tempo sa ti prirodzene spomalí, nie kvôli únave, ale kvôli tej atmosfére. Toto je tá verzia Vysokých Tatier, ktorú máme najradšej – menej hlučná, viac sústredená. Čo na Červenom plese zažiješ? Nečakaj žiadne atrakcie. Červené pleso je o „bytí“. Naša rada znie: keď tam dorazíš, vypni si mobil. Ticho, ktoré nie je prázdne: Budú ťa obklopovať len zvuky padajúcich kameňov alebo hvizd svišťov. Surová krása: Okolie pôsobí drsne, ale nie nepriateľsky. Jahňací štít dáva celému priestoru majestátny rámec. Zaslúžený relax: Sadni si na skalu, vytiahni termosku s čajom či ploskačku a len dýchaj. Nič viac tam netreba. Túra na Červené pleso Tento cieľ sme a Palim Kristínkom do 7K3J nevybrali náhodou. Je pre ľudí, ktorí: Už majú vo Vysokých Tatrách niečo odchodené a hľadajú nové zákutia. Nepotrebujú k šťastiu bufet na každom kilometri. Chcú zažiť pocit, že sú v horách skutočne sami. Praktické rady na záver: Nepodceňuj obuv 🥾 – kamenistý chodník v Červenej doline vie potrápiť členky. Sleduj predpoveď počasia, pretože dolina je hlboká a chlad sa tam udrží aj počas slnečného dňa. Červené pleso ti nič nesľubuje. A presne preto si z neho odnesieš viac, než čakáš. Uvidíme sa na trati 11. ročníka! Príspevok Červené pleso: Tichý turistický klenot pod Jahňacím štítom, ktorý si musíš odmakať zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
17.12.2025 16:30 Stačí, že on nebude vyčnievať Marginálna závisť nevyzerá ako veľký hriech. Nemá ostré slová ani teatrálne gestá. Prichádza potichu, často v bežnej vete, ktorá znie úplne nevinne: „Veď dobre, nech sa má. Ale prečo práve on?“ V skutočnosti je v tej vete ukrytá podmienka. Nie prianie dobra, len tolerancia. A tá trvá len dovtedy, kým sa ten druhý nedostane o kúsok vyššie. O jeden krok. O jednu výplatu, dovolenku, benefit, slobodnejší život. A tzv. „traviči studní“ toho hojne zneužívajú. Živia frustráciu, jemne ju posúvajú správnym smerom a rozdeľujú spoločnosť presne tam, kde je najzraniteľnejšia. Mnohí z nás sa totiž nemusia mať lepšie. Im stačí, že sused sa nebude mať lepšie než oni. A ideálne, keď sa bude mať o niečo horšie. Čo je marginálna závisť Marginálna závisť nie je o tom, že chceme cudzie auto, dom či život. Je to závisť s malým dosahom, ale dlhým trvaním. Nezávidíme milióny. Nezávidíme tým hore. Tí sú príliš ďaleko. Závidíme tým vedľa nás. Tým, ktorých stretávame na ulici, v práci, v obchode. Marginálna závisť funguje ako tichý vnútorný účtovník: sleduje, kto má o trochu viac, komu sa zadarilo, zapisuje si, kto „nemal mať toľko šťastia“, a s úľavou škrtá, keď niekto zakopne. Nie je v nej radosť. Len krátke uvoľnenie vlastného napätia. Slovensko ako ideálne prostredie Sme malá krajina. Všetko je blízko. Aj úspech iných. A blízkosť robí veci osobnými. Ak budeme pátrať po koreňoch, zistíme, že máme historickú pamäť rovnosti, kde vyčnievanie nebolo výhodou. Skôr rizikom. Máme slabú dôveru v systém, ale silnú potrebu spravodlivosti – aspoň tej pocitovej. A tak sa vytvoril zvláštny spoločenský kompromis: Nemusíme sa mať dobre.Hlavne nech sa sused nemá výrazne lepšie. Prosperita sa toleruje len vtedy, keď je anonymná. Keď má tvár, začína prekážať. Keď rozum ustúpi emócii Marginálna závisť má jednu nebezpečnú vlastnosť. Postupne vypína racionálne uvažovanie. Človek sa prestane pýtať: „Pomôže mi to?“ A začne sa pýtať: „Ublíži mu to?“ A v tej chvíli je schopný podporiť čokoľvek. Aj rozhodnutia, ktoré poškodia jeho samotného, lebo pocit zadosťučinenia je silnejší než akákoľvek racionálna úvaha. Človek vlastne poškodzuje seba a vlastné záujmy len preto, že potrebuje poškodiť niekoho iného. Nie je to hlúposť. Je to únava. Únava z pocitu, že sa človek točí v kruhu, zatiaľ čo niekto vedľa neho sa pohol dopredu. Radosť z pádu ako náhradná výhra Marginálna závisť mení pády iných na malé osobné víťazstvá. Nie preto, že by prinášali skutočnú radosť, ale preto, že vracajú rovnováhu. Keď niekto zlyhá: „No vidíš.“ „Ja som to hovoril.“ „Aspoň že tak.“ Na chvíľu je pokoj. Na chvíľu netreba riešiť vlastný život. Lenže každý pád, ktorému tlieskame, posúva hranicu kvality života nižšie. Až kým sa pod ňou neocitneme všetci. Neprajnosť podporuje aj tichú neznášanlivosť. A tak keď som sa pred 6 rokmi pýtal ľudí, či pôjdu na túru, bežná správa znela: "Idú aj oni? Tak ideme aj my." A dnes? "Idú aj oni? Tak my nejdeme." Spoločnosť sa stále viac polarizuje a rozdeľuje. Sarkazmus reality Nie sme proti úspechu. Sme proti úspechu, ktorý vidíme z okna. Slobodu, vzdelanosť a nezávislosť obdivujeme v knihách a filmoch. V realite ju považujeme za podozrivú. A solidaritu máme radi – pokiaľ nás nestojí konfrontáciu so sebou samými. Vraj. Ako z marginálnej závisti von Z marginálnej závisti sa nedá vyskočiť jednou vetou ani motivačným citátom. Dá sa z nej len pomaly vystúpiť. Začína to drobnosťami: priznať si závisť a neprajnosť bez hanby prestať sledovať životy iných ako mierku vlastnej hodnoty vnímať cudzí úspech ako dôkaz možnosti, nie ako ohrozenie menej komentovať, viac premýšľať, poučiť sa a pracovať na sebe A hlavne vymeniť otázku: „Prečo on?“ za otázku: „Čo vlastne chcem ja?“ Ticho na záver Marginálna závisť nie je dôkaz zlého charakteru. Je to signál strachu, únavy a nenaplnených ambícií. A možno platí, že: keď prestaneme sledovať, kto padá, začneme si konečne všímať, kam kráčame. Príspevok Marginálna závisť: naozaj nám stačí, že sused sa má horšie? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
16.12.2025 00:45 Ak ste pripravení spoznať Lanzarote hlbšie než len z pláže, začnite s naším itinerárom. Lanzarote: Sprievodca sopečným ostrovom je zostavený na základe našich osobných skúseností a odporúčaní. Previedli sme Vás na ikonické sopečné krátery Caldera Blanca a Monte Corona a zdolali sme náročný hrebeňový prechod Risco de Famara medzi Haríou a Teguise. Ukázali sme Vám, ako spojiť diela Césara Manriqueho s autentickým hikingom, kde sa oplatí zastať v hlavnom meste Arrecife a ako sa trajektom dostať na divoký ostrov La Graciosa. Naše objavovanie uzatvára park Timanfaya a pláže v Los Ajaches a El Golfo. 🗺️7-Dňový itinerár: Od Manriqueho k divokým kráterom Tento itinerár je navrhnutý pre aktívnych cestovateľov a logicky prepája geograficky blízke body, aby ste minimalizovali čas strávený v aute a maximalizovali zážitky. Sopečný sever a Manriqueho podzemie Prvý deň sme venovali obdivu dielu Césara Manriqueho. Umelca, ktorý zachránil estetiku celého ostrova. Zistite, ako pretvoril lávové tunely na galérie a koncertné sály. Pamiatky a Traily: Navštívte Jameos del Agua a Cueva de los Verdes. Ak máte silné nohy, skúste Hiketrail Orzola predtým, ako sa ponoríte do Manriqueho génia. Ak neviete, o čom hovoríme, prečítajte si niečo o Césarovi Manriquem – géniovi, ktorý zachránil ostrov Lanzarote. Risco de Famara objav jaskyne v útesoch Hrebeňový adrenalín na trailoch Risco de Famara⛰️ Deň 2: Ak nelehátkujete na pláži, pripravte sa na náročný, ale vizuálne ohromujúci deň na útesoch. Tiahnu sa pozdĺž severozápadného pobrežia. Hiking zážitok kanárskych ostrovov: absolvujte prechod hrebeňom Risco de Famara z kultovej dedinky Haria do bývalého hlavného mesta ostrova, Teguise. Tieto útesy vznikli vyvrhnutím lávy pred 16 miliónmi rokov a ponúkajú jedny z najlepších výhľadov. Architektúra: Na konci dňa v Haríi si všimnite detaily , ktorá rešpektuje odkaz Manriqueho. Krátery, výhľady, endorfíny a La Graciosa🏝️ Deň 3: Zažili sme deň plný kontrastov – od plateného, ale ikonického výhľadu, k divokému a bezplatnému kráteru. Deň začal na divokom a neobjavenom traile Balcón Gracioso iba kúsok od trajektov z Orzoly na ostrov Graciosa. Až potom začala skutočná naháňačka za najkrajšími výhľadmi na Lanzarote. Dostali sme sa autom na Mirador del Río a našli sme tiež miesto, odkiaľ sme získali výhľad na La Graciosu bz vstupného . 🤫 Áno, z blízkeho bunkra and samotným výhľadom. Ešte väčší zážitok však bol výstup do sopečného krátera Monte Corona, ktorý je oveľa starší ako Timanfaya a zhora pozeráte na Mriador del Rio ako na bodku hlboko pod vami. Srdce Sopečnej Drámy – Timanfaya🔥 Deň 4: Žiadna návšteva by nebola kompletná bez výletu do národného parku Timanfaya, kde je zem horúca tak, že si v jej výparoch opekáte kurčatá. Návštevu Parku National de Timanfaya si v sezóne arezervujte vopred. Tu zistíte, ako prebieha geotermálna aktivita a aké masívne boli erupcie v 18. storočí. Pridáme tiež zopár dobrých rád, prečo neliezť do lávových polí mimo vyznačené a povolené chodníky. je to najmä drahé. Deň sme ukončili na divokom pobreží El Golfo pri Los Hervideros a Laguna Verde. Červený kráter, čierne útesy a zelená lagúna je fotogenický skvost pre všetkých instagramerov a pripomienka divokosti ostrova. Trail cez tektonické zlomy na Caldera Blanca Vnútrozemie a výstup na najväčší kráter Deň 5: Od sopečného pobrežia prejdeme k centrálnym kráterom a lávovým poliam. Vystúpte na sopku Caldera Blanca, najväčší kráter na ostrove, kde môžete obísť celý okraj a vidieť celú Timanfayu ako na dlani. Objavili sme tam típka, ktorý to prekráčal po lávových poliach bosý. Potom si oddýchnite v unikátnej vinárskej oblasti La Gería, kde sa vinič chráni kamennými múrikmi. Ale pozor na peňaženku. :-) Ak pôjdete po diaľnici a uvidíte taký zvláštny komín, pribrzdite. Pravdepodobne ste objavili kondomínium Antonia Pedra Barreru. Jeho architektúra je pre ostrov unikátna. Juh, pláže a tajné traily Los Ajaches🏖️ Deň 6: Záverečná expedícia na juh ostrova, kde sa spája najlepšie kúpanie s ľahšou turistikou. Pláže: Prejdite si traily v Los Ajaches k Papagayo Beach. Ide o chránenú oblasť, kde si musíte kúpací zážitok zaslúžiť peším presunom. Ale každá sekunda stojí za to. Po ceste a skvelej kúpačke si oddýchnite v jednom z južných mestečiek. Arrecife – mesto, ktoré žije Deň 7: Záverečný deň sme venovali mestskému životu. Mohli sme pobudnúť v Arrecife aj viac. Mesto nehrá turistické divadlo, ale funguje potichu. je o pobrežných prechádzkach, mólach a kaštieľoch. Aj o umení. Gastro: Nájdite lacné pivo a tapas len dve ulice od prístavu – chutí lepšie a stojí polovicu. Castillo de San Gabriel Arrecife Hikingové Piliere Lanzarote: Krátery a Útesy🚶 Lanzarote je raj pre aktívneho diaľkoplaza, kde sa dá prejsť cez štyri krátery za jeden deň. Caldera Blanca: Svojou veľkosťou ohromí. Hoci pôsobí, že je blízko, na okraj sa ide do strmého kopca. Je to jeden z najlepších a najdostupnejších celodenných výletov, pri ktorom vidíte, ako láva obtekala okolie. Risco de Famara: Útesy Risco de Famara sú svedectvom, ako sopky pred 16 miliónmi rokov vyvrásnili ostrov do dnešnej podoby. Hrebeňový prechod je logisticky a fyzicky náročný, ale ponúka najkrajšie výhľady na ostrov a La Graciosu. Osobný Tip na Obuv: Hoci sme my experimentovali so sandálmi s vibramom , na krkolomné cesty a strmé lávové polia je nutná uzavretá a pevná obuv. César Manrique: Architektúra ostrova Manriqueho práca je neoddeliteľnou súčasťou Lanzarote. Jeho filozofia "žiadnej výškovej budovy" zachránila ostrov pred nevkusnou masovou výstavbou. Estetika: Dôvodom, prečo nevidíte masívne rezorty ako na iných ostrovoch, je César Manrique – génius, ktorý zachránil estetiku Lanzarote. Jeho princípom bolo prepájať umenie s prírodou, čo dokonale vidno na Jameos del Agua, kde vytvoril koncertnú sálu v lávovom tuneli. Mestský Koncept: Jeho odkaz pretrváva v architektúre, ktorú v ňom videl práve aj Antonio Padron Barrera. Biela farba a minimálne stavby sú pravidlom. Mirador del Rio: Lanzarote sprievodca sopečným ostrovom Praktické rady: doprava, ubytovanie, počasie Lanzarote: Sprievodca sopečným ostrovom. Hoci sa ostrov nepredáva masovo, logistika cestovania je kľúčová. Počasie a vhodný čas☀️ Na hiking je ideálna jar a jeseň . Teploty sú stabilné, ale na útesoch je vždy silný vietor a slnko – na to nikdy nezabudnite. Aj keď je pod mrakom, ochrana je nutná. Aktuálne počasie na Lanzarote. Doprava a auto🚗 Pre aktívny pobyt na ostrove je požičanie auta nevyhnutnosťou. Cesty sú kvalitné, auto je relatívne lacné. Autobusy sú dobré pre lokálne presuny, ale neumožnia Vám pokryť napríklad hrebeňový trek Risco de Famara. Požičali nám to najmenšie z najmenšieho Fiat 600, napriek tomu sme boli prekvapení jeho vnútornou priestrannosťou, akurát zaradiť 5-ku v tých kopcoch bolo skôr zbožné prianie. Ubytovanie na Lanzarote🏠 Pre hiking a aktívne poznávanie odporúčame základňu v Centrum/Sever . Ak preferujete komfortné pláže a rezortnú atmosféru, zvoľte juh. Arrecife – hlavné mesto, je síce dobrým kompromisom ale to parkovanie je des. Gastro kontrapunkt k All Inclusive🍴 Ako aktívni cestovatelia vyhľadávame autentické chute, nie fašírky a práškové džúsy z all-inclusive menu. Víno a Odmena: Po náročnom dni si urobte zastávku v sopečnej oblasti La Gería na pohár Malvasie. Vínna réva je tu chránená lávovými múrikmi. Autentická krčma: Ak túžite po skutočnom, nefalšovanom pokoji, navštívte Casa Rayco v Máguez. Je to boží kľud s karibskými rytmami, kde domáci ignorujú turistov, kým sa ich niečo nespýtate. Čerstvé plody: Ak hľadáte najlepšiu Paellu na ostrove s čerstvými morskými potvorami, nájdete ju napríklad v Arriete. Odchod domov so spomienkou na čerstvé jedlo z mora je vždy najlepšia bodka. A nezabudnite: chutnejšie a dvakrát lacnejšie je to vždy dve uličky od turistických zón. Monte Corona s výhľadom na Mirador del Rio Prečo sa oplatí vrátiť Lanzarote: Sprievodca sopečným ostrovom. Ostrov vás neohúri na prvý pohľad, ale ukáže Vám svoj charakter a históriu. Nie je to ostrov o oddychu, mori a animátoroch, ale o kontraste, umení a sopečnej dráme, ktorá vás dostane. Garantujem vám, že sa budete chcieť vrátiť. Príspevok Lanzarote: Sprievodca sopečným ostrovom a 7 dňový itinerár po najkrajších trailoch, kráteroch a pamiatkach ostrova Césara Manriqueho zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
08.12.2025 23:46 Prečo Lanzarote vyzerá tak, akoby malo osobného architekta? Volal sa César Manrique. Práve on presvedčil ostrov, aby bol sopečnou galériou. Prinášame náš osobný pohľad na Manriquizmus a jeho vplyv na tradičnú architektúru Kanárskych ostrovov. Bol to on, kto presadil zákaz vysokých stavieb a neónových reklám. Zistite, ako Manrique vytvoril inteligentný turizmus, kde Jameos del Agua, Mirador del Río a Kaktusová záhrada nie sú len atrakcie, ale predĺženie lávovej krajiny. Bol to génius, alebo len "blázon, ktorého ostrov potreboval"? Lanzarote má sopečné srdce, veternú povahu a jedného génia, Césara Manrique, ktorý mu robil dlhé roky psychoterapeuta. Ak ste na ostrove čo i len päť minút, zistíte, že jeho meno tu visí vo vzduchu rovnako pevne ako vôňa pečeného kuraťa z all-inclusive bufetu. Nebol len architekt, ktorého by ste opísali v jednej vete. Bol skôr maliar, ekológ, vizionár, aktívny odporca gýču, umelec, ktorý vraj kričal na bagre, a človek, ktorý veril, že “krajina je najvzácnejšia galéria – len ju treba nezašpiniť”. Hovorí sa, že raz zahlásil:„Ak chcete Lanzarote zničiť, pokračujte takto ďalej. Ale ja vás budem strašiť aj po smrti.“ Ťažko povedať, či to povedal. Vraj áno. Nám stačí, keď to začína „vraj“. Ako som prvýkrát pocítil Manriqueho Je to jednoduché. Vystúpite z auta. Vidíte biely dom. Ďalší biely dom. A potom ešte jeden.Poviete si: „Aké milé, všetci tu fandia minimalizmu.“ Tequise Až neskôr zistíte, že to nie je minimalizmus. To je Manriquizmus. Zákaz neónov, mrakodrapov a gýčovej architektúry. Povinnosť zachovať tradičnú architektúru? To on. Zákaz neónových reklám, panelákov a gýčových farieb domov? Tiež on. Domy natreté na bielo, dvere zelené alebo modré podľa regiónu? On. Turizmus, ktorý rešpektuje prírodu skôr než peňaženky investorov? No hádajte kto. Keby mohol, osobne by kontroloval aj farbu uterákov v hotelových izbách. Návrat z New Yorku: Manriqueho misia – Inteligentný turizmus Génius, ktorý miloval ostrov viac, než ostrov miloval seba. César Manrique sa narodil v Arrecife. Ostrov miloval ešte skôr, než si ostrov vôbec uvedomil, že je krásny. Po štúdiách v New Yorku , sa rozhodol vrátiť. New York nechal New Yorkom. Lanzarote mu bola silnejšia droga. A tu sa začala jeho misia: zachrániť ostrov pred turizmom tak, že turizmus vytvorí – ale inteligentný. Najznámejšie diela: Jameos del Agua, Mirador del Río, Kaktusová záhrada Výhľad na Graciosu z Mirador del Río Namiesto zábavnych parkov a betónových múrov vytvoril: Jameos del Agua – koncertnú sálu v jaskyni, kde hrá hudba aj ticho, Mirador del Río – vyhliadku, ktorá rastie zo skaly ako vtáčie hniezdo, Kaktusovú záhradu – opevnená botanická pevnosť pre milovníkov kaktusov, Lagomar – dom vytesaný do lávy . Jeho vízia bola jednoduchá: Architektúra má byť pokračovaním krajiny, nie jej konkurenciou. César Manrique Turizmus áno. Betón nie. All-inclusive? Iba cez jeho mŕtvolu. Keď sa na ostrove začali objavovať prví investori s veľkými plánmi, Manrique vraj chodil na ich stretnutia a kričal: „Nie sme tu, aby sme stavali mrakodrapy pre turistov!“Jednému údajne vyhodil z rúk stavebné plány so slovami: „Ak to tu postavíte, ostrov vám to raz vráti.“ A hoci to znie dramaticky, mal pravdu. Lanzarote dnes pôsobí inak než ostatné Kanárske ostrovy. Nízke biele domy, architektúra, ktorá neutláča, krajina, ktorá rozpráva. A aj tie hotelové komplexy v Playa Blanca – nech sú akokoľvek masívne – stále rešpektujú pravidlo, ktoré Manrique pretláčal: žiadne vysoké stavby. Je zvláštne, ako môže jeden človek zachrániť estetiku celého ostrova. Lanzarote je toho dôkazom. Jameo del Aqua Dom-múzeum v Tahíche: Dom vytesaný v lávových bublinách Navštíviť Manriqueho je ako navštíviť priateľa, ktorý práve odišiel z miestnosti. Dom-múzeum v Tahíche je presne taký. Je vytesaný v lávových bublinách, prepojený podzemnými tunelmi, terasy, ktoré vyrastajú z čiernej pôdy. Všetko dýcha pokojom. A úplne ticho kričí: „Počúvaj krajinu. Ona vie viac než ty.“ To je César Manrique. Tragická irónia: Smrť na križovatke, ktorú kritizoval Zomrel pri dopravnej nehode. Pred jeho vlastným domom. Na križovatke, kde dlhodobo kritizoval nedostatočné dopravné značenie. Tragická irónia. Ale Lanzarote ho nesie ďalej v každej stavebnej čiare. Ako cítiť Manriqueho dnes Keď sedíte na Papagayo beach a pozeráte na tie čisté línie krajiny, je to Manrique. Keď sa prechádzate po Arrecife a vidíte domy, ktoré nerušia horizont, je to Manrique. Keď stojíte na Miradore del Río a máte pocit, že krajina ani architektúra nevedia, kde končí jedna a začína druhá – presne to chcel. Lanzarote bez Manriqueho by bolo druhou Gran Canariou. S ním je to sopečná galéria, ostrov, ktorý sa rozhodol mať štýl. A dovolím si povedať: César Manrique nebol architekt ostrova. Bol jeho dramaturg. Manrique vplyv na turistiku Biela Fasáda: ⚪ Vždy si všimnite, že takmer všetky domy sú biele – to je jeho priamy odkaz. Farba Dverí: 🚪 Farba rámov dverí naznačuje regionálnu príslušnosť . Nízky Horizont: Všimnite si, že nikde na ostrove nevidíte mrakodrapy alebo masívne budovy, ktoré by narúšali sopečný horizont. To je jeho najväčší úspech. Architektúra-Krajina: V jeho dielach sa vždy pýtajte: Kde končí skala a kde začína architektúra? Odpoveď je: NIKDE. Záver: Ak má ostrov dušu, túto mu požičal práve Cézar ManriqueDnes, keď odchádzate z jeho múzea, z jeho vyhliadok, z jeho jaskýň, si poviete jednoduché: „Škoda, že každý ostrov nemal svojho Manriqueho.“ A možno aj vaša dovolenka dá väčší zmysel, keď pochopíte, že krajina nebola vytvorená pre turistov – turisti by sa mali naučiť žiť v krajine. Vraj to povedal on. A ja si myslím, že to určite myslel. Príspevok César Manrique: Génius, ktorý zachránil estetiku Lanzarote zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
08.12.2025 16:45 Tohtoročné medailobranie 7 kopcov 3 jazerá a Kardionápravníka 2025 malo svoje dve špecifiká. Bolo jubilejné - desiate a v tejto podobe aj posledné. Ako každý rok aj tento sme sa zišli v stodole Bufetu na Dobrom mieste. Je to ideálne miesto pre Bratislavčanov i cezpoľných, ľahko dosiahnuteľné vlakom, MHD, autom, bicyklom i pešo. V sobotu, na Mikuláša, sme sa stretli už desiaty krát. A ako každý rok sme si opäť vychutnali stretnutie 7 kopcov 3 jazerá a Kardionápravníka v plnej paráde. Povestná Šusťova fazuľová bola doplnená o držkovú a kapustnicu, Paliho produkty z pálenice, Kolárovie grilážky a Mariine zákusky, čaj i varené víno nás rozohrievali už od neskorých večerných hodín. Ďakujeme nšim partnerom: LIBERTY, SOREA, CBS a HOMEPOINT za podporu. Mikuláš nemohol tradične chýbať 🙂 V novom šate a s novými tvárami Po desiatich ročníkov mení turistická výzva 7 kopcov 3 jazerá svoju tvár. Doslovne. My, pôvodní organizátori, Petere s Natašou sme sa rozhodli odobrať sa do turistického dôchodku a odovzdať žezlo mladším. Náš nástupca Pavel Kristínek, ktorý roky organizuje výstupy s Paliho družinou nás presvedčil a podujal sa vo výzve pokračovať, A my veríme, že jej vdýchne nový a mladší vietor do plachiet a tešíme sa na ďalší ročník ako radoví účastníci výstupov. Odovzdávanie žezla Pavlovi Kristínkovi Čo sa v 7 kopcov 3 jazerá mení Základná zmena 11. ročníka spočíva v jeho dobrovoľnosti. Už žiadne registrácie, evidencie cieľov, diplomy ani ocenenia. Ak chcete zapojte sa,. Pridajte sa na výstup alebo zvládnite cieľ sami. Pochváľte sa v skupine 7 kopcov 3 jazerá, ktorá naďalej naplno funguje ako platforma na motiváciu negaučovať, stretká a spoločné výstupy. Budeme radi, ak sa stretneme na niektorom z kopcov a jazier. Ide predsa o spoznávanie krás Slovenska a zmysluplne, aktívne naplnený čas. Všetky podrobnosti o cieľoch a trasách nájdete aj naďalej na stránkach Restartnisa. 7 kopcov 3 jazerá 2025 v číslach V ostatnom, desiatom ročníku turistickej výzvy sa celkovo zapojilo viac ako 623 účastníkov. Hiking, turistika, cyklistika Všetkých desať cieľov splnilo 28 účastníkov Všetkých 11 cieľov, vrátane bonusového splnilo ďalších 32 5 a viac cieľov splnilo 162 účastníkov Skvelé výkony, gratulujeme všetkým. Ocenenia Vecné ceny losovali opäť deti Hlavná cena skladací bicykel Pegas Zuzana Behúlová Sety nožov Božena Kičiňová Kiara Nikitins Stanislav Sekereš Mapy VKU Anna Zámečníková Roman Guci Hutník Alexander Maté František Trnovec Vladimír Marek Lucia Temiaková Helena Továrňaková Andrej Maté Martina Karkošková Timea Matéová Psačie tímy Štvornohí účastníci dostali za výkon tradične medailu s údeným uchom. :-) eBedeker 7 kopcov 3 jazerá Elektronickú publikáciu z turistickej výzvy 7 kopcov 3 jazerá 2025 si môžete stiahnuť v elektronickej podobe po kliknutí na e PDF. Mimochodom, pripravili sme pre vás elektronické verzie všetkých ročníkov. Stačí na ne kliknúť v download zóne. E PDF Knihy Čarovné Slovensko Debora Dkoupilová Ľuboš Remek Michal Vitkovský Marián Kiškáš Jaroslav Maté Milan Straka Ján Vajs Pavel Kristínek Fridrich Goerner Ján Simon Mikina Reštartnisa Dana Pribilová Luba Hubnerová Alexandra Cviková Anna Polyaková Ján Boďo Izabela Rafanidesová Milan Horský Matej Cvik Milan Straka Zuzka Muráriková Anna Herzáňová Tričká 7 kopcov 3 jazerá Matej Maruniak Vladimír Marek Dagmar Hubnerová Jana Medňanská Timea Maté František Trnovec Šimon Dokoupil Peter Źiak Ivan Danečko Ľuboš Remek Ďakujeme za vašu dlhoročnú podporu a účasť. Prežili sme spolu úžasné zážitky, výstupy, stretnutia a vznikli mnohé priateľstvá. Pokračujeme s Palim Kristínkom ďalej, v novom šate. Ciele 2026 Tešíme sa na stretnutia na ďaších kopcoch a jazerách. Ak chcete s nami voľne pokračovať aj v ďalších ročníkoch, ciele na budúci rok si môžete pozrieť tu. CIELE 2026 Príspevok Medailobranie 7 kopcov 3 jazerá a Kardionápravníka 2025 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
